Odplávala od neho, lebo ju vyľakal svojím hlasným dôrazom. Keď otvoril bránu, rýchlo dala ostatným pokyn, aby vplávali dnu. Pred nimi bola cesta z dlaždíc, ktorú tvorili rôznofarebné mušle. Po bokoch tejto cesty bola piesočnatá plocha. Na nej boli postavené obydlia rôznych tvarov a boli aj z rôznych materiálov. Jeden dom bol postavený z pestrofarebných mušlí, medzi mušľami boli sem-tam vsadené drahokamy aj perly. Druhý bol zase celkom obyčajný. Bol hnedej farby a v tvare, ktorý sa podobal na veľkú slimačiu ulitu. Mária pochopila, že aj tu žijú chudobní i bohatí. Ani rozprávkovú krajinu to neminulo. Ani sa nenazdala, už sa ocitli pred honosným palácom. Spýtavo hľadela na Aquabell.
Tá akoby čítala jej myšlienky, povedala: „Ideme požiadať o povolenie, aby si sa tu mohla popozerať. Ale pozor, náš vládca nemá rád, keď niekto prehovorí bez jeho povolenia.“
„Dobre vedieť, dám si veľký pozor. A ako sa volá? Ako ho mám osloviť?“ vyzvedala Mária. „Volá sa Priton. Stačí, keď ho oslovíš Vaša výsosť,“ zaúčala ju Aquabell. A už aj klopala na velikánsku zlatú bránu. Otvoril ju strážnik v zlatom brnení, ktoré bolo vykladané nádhernými perlami. „Čo si prajete?“ zdvorilo ich obe privítal.
„Chceme predstúpiť pred nášho vládcu morí s jednou požiadavkou,“ odvetila, ukazujúc prstom na Máriu.
„Ale je človek a náš kráľ sa práve dnes nie veľmi dobre vyspal. Vieš, čo to znamená?! Dnes bude zase celý deň nespokojný a veľmi, veľmi mrzutý,“ znepokojene ju upozorňoval strážca.
„Nebojte sa, všetko beriem na seba,“ upokojovala ho Aquabell, pričom sa milo usmiala. Aquabell vďačne na neho pozrela a všetci bleskurýchlo odplávali. Plávali, až kým nezočili veľkú sieň, kde na mohutnom tróne sedel kráľ. Mal prísny výraz tváre. Bol to dobre stavaný svalnatý morský muž. Strieborné vlasy, ktoré sa vlnili, mal po plecia.
Hneď ako ich zbadal, ozval sa hromovým hlasom: „Čo tu robíte bez ohlásenia?! A ako je možné, že vás strážca pustil dnu?! Okamžite ho za tú opovážlivosť potrestám! Ešte by som bol zvedavý, ako si sa dostala cez hlavnú bránu do nášho malebného mestečka s človekom, Aquabell!“ Prísne na ňu pozrel. V jeho pohľade bolo vidno, že neznáša, keď niekto poruší jeho pravidlá. Aquabell až zamrazilo od strachu, no nakoniec nabrala odvahu. Takmer ju nepočul, keď ho oslovila slabučkým hláskom: „Prepáčte, Vaša výsosť, len som chcela tuto Márii ukázať náš svet. A strážnik za to nemôže. Ak chcete niekoho potrestať, tak by som to mala byť ja. Veľmi sa hanbím za svoje správanie.“
Celý čas hľadela do zeme, cítila sa previnilo.
„Aha, o tomto dievčati som už niečo počul. Hlavne to, že vyslovila nepremyslené prianie a teraz uviazla tu, v rozprávkovom svete. Dobre, máš moje povolenie. Môžeš to tu Márii poukazovať. Ale dávajte si pozor! Tentoraz nepotrestám nikoho. Prepúšťam vás. Môžete ísť,“ povedal rázne.
Aquabell náhla zmena nálady veľmi prekvapila. Pekne sa poďakovala a rozlúčila sa. Potom sa pobrali svojou cestou. Plávali po meste a okrem krásnych domov tam videli akoby pestrofarebné polia, ktoré tvorili koraly. Tam prebývali rôzne druhy rýb. Prešli za hranicu tých polí a ocitli sa medzi delfínmi. Tie sa dorozumievali svojím jazykom. Bol to balzam na uši. Tá hudba, ktorá znela z ich milučkých papuliek, pôsobila upokojujúco. Ten krásny pocit však netrval dlho. Priplávali k útesu, ktorý bol známy tým, že ho obývali žraloky. Tie vôbec nepôsobili priateľsky. A tak rýchlo, rýchlo plávali preč, ako im len sily stačili. Keď si boli isté, že sú dosť ďaleko od zlovestných bytostí, zastavili. Odrazu zistili, že sa nachádzajú na pustom mieste. Všade naokolo bol veľmi čudný piesok, ktorý mal farbu do zelena. Lepšie sa prizreli, morský porast bol vysušený a bez života. To nič dobré neveští! preblyslo Márii hlavou. Naraz počuli akýsi chrapot. Vychádzal z diery v skale pred nimi. Pomaly sa k nej priblížili. Vedľa otvoru v skale uvideli tabuľku, ktorá hlásala: Tu spí storočná morská príšera. Neradno ju zobudiť!
„Bože, fuj!“ skríkla Aquabell. Jej výkrik však spôsobil pohromu. Z diery sa ozval veľký rev. O pár sekúnd sa dovalilo odporné stvorenie. Telo žltozelenej farby malo posiate fialovými škvrnami. Oči malo kalné ako špinavé jazero. Ale najhoršie vyzerali jeho zuby, ktoré boli hnedozelené. Páchlo mu z úst tak, že všetkým naokolo prišlo zle. Po chvíli hľadenia na tú príšeru sa všetci spamätali a začali ozlomkrky plávať. Blížili sa k hladine a tá obluda sa za nimi valila ako neriadená strela. Aquabell rýchlo uvažovala, ako sa jej zbaviť. Po niekoľkých sekundách konečne dostala nápad. Keď plávali ponad skalnaté podmorské bralo, rýchlo vplávala dovnútra. Hľadala prázdny otvor, ktorý by zavalili obrovským balvanom. Po chvíľke hľadania našla a na ich šťastie pod ním ležala veľká guľatá skala.
Aquabell sa otočila k dievčatám a vydávala rozkazy: „Vy zodvihnete túto skalu, ja budem ako návnada a vlákam obludu do diery. Potom odtiaľ rýchlo vyplávam a spolu zavalíme otvor touto skalou. Dobre?“ Všetky prikývli a plávali ku skale. Dalo im zabrať, než sa im ju podarilo nadvihnúť. Aquabell dva razy pokrúžila pred otvorom a potom do neho rýchlo vplávala. Vplávala čo najďalej od vchodu. Príšera hneď vplávala za ňou. Aquabell využila jej chvíľku nepozornosti, plávala, čo jej sily stačili. Musím sa dostať rýchlo k východu! Musím! Musím! Všetku silu dala do svojej plutvy. Už onedlho uvidela v diaľke jasnejšie svetlo a to znamenalo, že je blízko. Pozbierala zvyšok síl, plávala, plávala až sa priblížila k vytúženému východu. Všimla si však, že obluda ju doháňa. Na zemi zbadala pár väčších kamienkov a začala ich do nej hádzať. To obludu na chvíľku omráčilo. Aquabell sa chopila svojej šance, vyplávala rýchlosťou blesku z diery, pred ktorou už na ňu čakali ostatné dievčatá. Bez zastavenia k nim priplávala, chytila sa skaly a všetky spolu ňou zavalili otvor. Hodnú chvíľu len tak mlčky hľadeli striedavo na tú zavalenú dieru a na seba.
Prvá sa z toho šoku prebrala Mária: „Myslím, že na dnes mám dobrodružstiev akurát tak dosť.“
„Aj ja,“ odvetila Aquabell, otáčajúc sa na svoje kamarátky.
„Ja odvediem Máriu domov a vy pôjdete do mesta. Ale choďte priamo za naším vládcom a vysvetlite mu, čo sa stalo. Teraz sa rozídeme, len čo Mária bude znovu s drakmi, okamžite som pri vás. Budem sa ponáhľať,“ dodala.
Každý plával svojím smerom. Mária s Aquabell plávali k pláži, kde sa slnila dračia rodinka.
Plávali mlčky, ticho prerušila až Mária otázkou: „Ako vieš, ktorým smerom máme plávať? Nemôžeš si to predsa pamätať, keď sme tak hlboko pod hladinou. A plávali sme rôznymi smermi.“
„Vieš, my morské panny máme v hlavách niečo ako mapy. A keď pomyslíme na miesto, kam sa chceme dostať, tak sa nám ukáže cesta,“ objasňovala jej.
Pokračovanie nabudúce
0800 105 707 
