Malý veľký zázrak

Prezujem sa, natiahnem na nohy kroxy. Idem do kúpeľky prepláchnuť švédsku utierku, ktorou som preleštila stôl. Za mnou krátke: cap, cap, cap, cap… neisté krôčiky ročného dieťatka. Preplachujem handru a  detská tvárička nazerá do ,,vécka,,. Oboma rúčkami sa drží misy a začudovane kuká dnu. “No- no!” skríknem a  už ho odtiaľ beriem. Ahaaaa… Ako pekne tá lopta pláva na  vodičke. Vyťahujem ju a umývam hneď po tom, ako som opláchla ruky drobcovi. “Uááááááá” – vzápätí počujem zvuk z kuchyne. Plač. Všetkých sedem zdravých zúbkov na mňa vytŕča to malé stvorenie. Oči privreté, tlačí slzy zo všetkých síl. A prsty zatvorené v šuplíku. Čaká na maminku. Lebo len ona vie, že má šuplík otvoriť, oslobodiť prš- teky, pofúkať, pokarhať a  potom postískať. O chvíľu už oslobodzujeme pršteky zo skrinky. Presne ten istý postup.
Ťuk. Zapnutá telka. Ťuk. Vypnutá telka. “Nono!” Kukne na  mňa bokom. Očká sa smejú. Skôr ako stihnem k nemu priskočiť, opäť dvakrát: ťuk, ťuk. Zapnem, vypnem. Som rýchlejší ako mama, hehe.
Crrrrrrn. Crrrrrrn…. Mobil zvoní, vyzváňa, lietam po  byte, hľadám, načúvam…. obehnem izby, zastavím sa v  spálni, počúvam… tlmený zvuk… neviem, či to ide odtiaľ, no nakoniec sa mi zazdá, že vibruje komoda… otváram šuplíky od  vrchu po  spodok, nakoniec ho nachádzam – v ponožkách… No a  čo! Hlavne, že ho mám. Stíham zdvihnúť a vybaviť telefonát. Bola som celkom rýchla teraz ja, hehe. Jáááj a ešte “maľovačky”. Tak tie mám kompletne vyhádzané minimálne päťkrát denne. A vata. No, tak to ako sa super trhá vata, to si skúste. Potom je zaujímavé sledovať maminku, ako ju zbiera z koberca. Lebo na ňom vyzerá najlepšie, naťahaná po jemných chumáčoch.
A drahá belgická čokoládka? Hmmm, to je fajnotka, už veru viem, prečo si ju maminka tak šanuje. Ale už nemá čo, hehe. Čokoládová pusa, šibalské očká a veľká spokojnosť. Malý veľký zázrak. Nič nie je krajšie. A  ja milujem tie capky na  stole, aj lízatko na koberci, aj loptu v záchode, nevadí mi ani telka, na ktorej sa sem tam obraz stihne len blysnúť, nevadí mi ani mobil v komode, ani neporiadok v šminkách, ani zjedený drahý darček. Milujem aj jeho plač, aj jeho telíčko na mojom, keď ho tíšim. A  ak sa náhodou nahnevám alebo som už unavená, spomeniem si na dlhých deväť rokov nezdaru. Na dlhých deväť rokov bez detských pacičiek na stole, deväť rokov plaču a túžby po nich. A teraz tu sú, pribudli k bračekovi. Vlastne – už k veľkému bráchovi. Milujem svoje deti. A  milujem byť matkou. A nechcem, aby to bolo inak.
Ingrid Škropeková