Mne tento sviatok vždy, žiaľ, pripomenie jedno nemilé stretnutie s mužom, ktorého som stretla v jednom kúpeľnom meste. Bolo to v lete. Sedela som vonku pred kaviarňou a popíjala kávu, keď prišiel ku mne jeden pán so slovami, či si môže prisadnúť, lebo už nie je voľné miesto. Rád by si posedel a dal si zmrzlinu. Len som prikývla a rozhodla sa rýchlo dopiť obsah bielej šálky. V duchu som bola nervózna, cítila som akúsi predtuchu, že keď nevypadnem hneď teraz, nebude z toho nič dobré. A veru ani nebolo. Vypočula som si na seba síce samé lichôtky, až mi z tej sladkosti slov prichádzalo nevoľno. To, čo prišlo na záver, bola ako neviditeľná, vzduchom letiaca slovná facka priamo na moje líce. Povedal, že neznáša túto kúpeľnú časť mesta, lebo je to tu premnožené kriplami, ženami, čo si myslia, že makeupom zakryjú, že krívajú. Možno naivne dúfajú, že chlap si vďaka pekne upravenej tváričke zabudne všimnúť, že namiesto nôh ich nesú kolesá. To už som mala tlak tak vysoko, že som sa modlila, aby mi hlava nevybuchla rovno v priamom prenose tohto „pútavého“ monológu. Vôbec som nechápala, čo ten chlap sleduje. Až po pár sekundách som si uvedomila, že barly mám položené v takom uhle, že ich jednoducho nevidí.
Neviem, kde som nabrala tú silu, ale ja som sa v tej chvíli usmiala. Spýtala som sa ho, že či to myslí naozaj vážne a keď zostal zarazene na mňa civieť, tak som dodala, že hádam to predsa len nebude také zlé. Je to pekné miesto, plné kvetov s lavičkami. Ľudia sú tu milí. On si predsa vôbec nemusí všímať ženy s nejakým hendikepom. S kľudným svedomím si môže vychutnávať slnko, kávu, kúpiť nejaký pekný suvenír svojej žene. Vtom mi zazvonil mobil, ako to býva skôr vo filmoch, ale v tom momente som za to bola nesmierne vďačná. Povedala som mu, že to bolo milé posedenie, až do chvíle, kým nezačal zhadzovať ženy, medzi ktoré patrím aj ja. Poprosila som ho, aby mi podal barly. Čo myslíte, že urobil? Prudko vstal, zrútil šálku zo stola, sčervenal ako býk, ktorého vábia na červenú šatku a zmizol. Barly mi podala čašníčka so slovami, že už chcela zakročiť, ale vyrie- šila som si to sama. U nich vraj už žiadnu zmrzlinu tento pán nedostane. Nuž myslím, že on sa tam už viac ani neukázal.
Ale ktovie... a takto môže dopadnúť aj rande, alebo nemusí. Je to na ľuďoch, na tom, aké hodnoty sú v nich zakorenené a čo je pre nich pri výbere partnera či partnerky dôležité. Sama neviem, prečo si na toto stretnutie vždy spomeniem. Možno práve tento muž ma donútil rozmýšľať nad tým, akú veľkú úlohu v láske zohráva hendikep. Kam až je človek ochotný zájsť. Čo všetko je schopný znášať, len aby nebol na tomto svete sám. Doma som si dokonca spísala na papier pár viet o tom, ako nechcem, aby sa raz správal môj muž, s ktorým budem jedného dňa žiť. Samozrejme, že som ich porušila, lebo láska je slepá a ružové okuliare som si nechávala na nose dlhšie ako bolo zdravé. Nevadí, prišlo aj skvelé rande a partner, pri ktorom už vety či slová spísané na papier nepotrebujem. Mám všetko, čo som si v tomto smere priala a som za to vďačná. Ja vám všetkým držím palce, nech stretnete v živote tých správnych partnerov, ktorí si vás budú vážiť a budú šťastní, že môžu svoj život stráviť po vašom boku.
Prajem vám to, lebo viem, že stretnúť takého človeka nie je jednoduché a s hendikepom sa to podarí o trochu ťažšie.
Monika Jalakšová
0800 105 707 
