Koza rohatá

 „Ale veď sa neondi a otvor. Vystojím tu jamu a potrebujem kávu!“ Ja studenú sprchu. Nie, ja chcem ešte spáááť. „Vieš čo, ty si taká koza rohatá. Čo si to nepovedala rovno,“ zložila som. Raz ma z  nej porazí. „Ahoj Zuzi, prosím ťa, čo takto buntošíš. Stalo sa niečo ?“ privítala som ju pri dverách. „Aj ja ťa rada vidím. Dáme kávu?“ hodila na mňa psí prosebný pohľad. „Choď pokojne do kuchyne a urob nám ju. Ja sa idem umyť.“ „Rozkaz!“ Kým som sa tam doťapkala, tak káva už voňala a v košíčku na pečivo pribudol perník. „Jéééj, ty si piekla?“ „Ešte aj ty do mňa rýp. Dobre vieš, že nepečiem. Posiela ti ho suseda,“ zahundrala skôr pre seba. Sadla som si oproti nej. Všimla som si nevyspaté opuchnuté oči a  vychudnutú tvár. Rozhodla som sa však mlčať. „Magda, ja budem musieť Petra asi opustiť.“ „Čo?“ „Aké čo? Ja s ním už nebudem môcť byť!“ Ona sa určite zbláznila. Nechce byť s človekom, ktorý ju nosí na  rukách? Veď jej urobí raňajky do  postele. Sám jej zmajstroval kuchyňu na mieru. Chodí na tie jej pracovné kozmetické večierky, hoci to z  duše nená- vidí. Nahodí sa, navonia, ponúkne rameno a idú.

Jej muselo preskočiť! „Tebe šibe? To teplo ti na  Rodose udrelo na mozgové závity. Zhrdzaveli a prestali sa ti točiť koliečka.“ „Hneď som si mohla myslieť, že ma odsúdiš.“ „V poriadku, tak mi to vysvetli, aby som pochopila.“ Žeby som sa mýlila? V čom ju mohol tak nehorázne sklamať behom jednej dovolenky pri mori? „Myslela som si, že na dovolenke ma to prejde. Vieš slnko, more, teplo, romantika. Sama som tomu dávala obrovské šance. Ja ale na dvoch stoličkách sedieť neviem.“ O čom točí? „Stále neviem, čo sa stalo, Zuzka...“ Toto moje viac-menej konštatovanie, spustilo záplavy sĺz a polhodinový plač, meniaci sa na vzlyky a rev. Silno som ju držala za ruku a dívala sa na nešťastnú priateľku. Nevedela som, ako pomôcť, ani čo robiť. Netušila som dôvod tej bolesti. Vtom sa zrazu postavila a bez jediného slova sa rozbehla k dverám. Snažila som sa ju zastaviť, no dvere sa zabuchli skôr, ako sa mi to podarilo. Niečo také mi nikdy neurobila. Ak sa na mňa aj nahnevala, tak proste spustila krik, ktorý ju rýchlo prešiel a potom sme sa smiali ako puberťáčky.
No toto bolo iné. V ten večer som išla spať s pocitom, že som zlyhala na plnej čiare. Ráno ma zobudilo pípnutie sms: „Séégra, sorry za to tresnutie dverami. V prípade poškodenia opravu hradím.“ V ďalšej bolo len „prepáč“. No a  babo rieš! Čo som ja jasnovidka? Ako mám vedieť, čo ju žerie?“ „Bré ráno. Dvere prešli dôkladným skenovaním mojimi röntgenovými očami. V  tomto prípade vám odpúšťam spoluúčasť na úhrade za môj poškodený sluch, spôsobený ná- razom. Preto vás ale odsudzujem na dobrovoľné maľovanie mojej spálne,“ odoslané. Posteľ aj skrine mi pomohol preniesť sused s  kamarátom. Madam sa stále neuráčilo prísť, tak som sa do  prvého náteru pustila sama. Keď som urobila posledný ťah valčekom, zazvonil zvonček. Nasledoval mierny šok. Niežeby som nemala rada prekvapenia, ale takúto návštevu som nečakala.

„Dobrý deň, teta Ružena.“ Zuzkina mama? Zatvor si ústa moja, lebo dostaneš prievan na zub múdrosti. Tvoj bývalý ti jasne povedal, že jedinou múdrosťou, ktorou disponuješ, máš v tom zube. Ešte táto mi tu chýbala. „Dobrý, dobrý, aj ma pustíš dnu, alebo sa budeme vybavovať tutok na  chodbe? Však mne je síce jedno. Nech aj celý svet vie, akú mám hlúpu dcéru. Museli mi ju v pôrodnici zameniť, inak si to neviem vysvetliť.“ „No dobre, teta, nebudeme to naozaj riešiť na chodbe. Nech sa páči, poďte dnu.“ Zaviedla som ju do kuchyne, lebo v obývačke som mala sklad. „Keď ste boli taká priama, budem teda aj ja. Čomu vďačím za vašu návštevu? Nebudeme tu chodiť okolo horúcej kaše.“

Snažila som sa ovládať, lebo som videla, ako pohŕdavo si obzerá môj byt. „Prišla som, aby si Zuze dohovorila.“ Fíha, žeby sme sa prvýkrát zhodli, odkedy sa poznáme? Nie, v tom bude nejaký háčik. „Nemôže si predsa zobrať Petra. Veď to je ateista. Kto to kedy videl, aby sa do našej rodiny priženil niekto, kto neverí v Boha! Minulý mesiac prišla s tým, že ju požiadal o ruku. Bola vysmiata ako slniečko na  hnoji. Veľmi rýchlo som ju uzemnila. Hádam si nemyslí, že budem súhlasiť so sobášom na úrade. To je nehorázne!“ „Prosíím? Čo je nehorázne?“ snažila som sa ovládať. „Hádam nie si na jej strane?“ „Netušila som, že vy riešite nejaké strany,“ nedala som jej za pravdu. „Ale toto nemôžem dopustiť!“ zvyšovala na intenzite hlasu. „Ako im chcete zabrániť, aby sa vzali? Či Zuzanu zamknete vo svojej komore, ako vás mamka kedysi? Aj tak ste si uja Feriho zobrala. Mám pocit, že sa len opakuje rodinná tradícia. Len si nepamätám dôvod, pre ktorý ste museli vyliezť cez špajzové okienko.“ Už mi dochádzala trpezlivosť. Tvár jej zvážnela. Pomrvila sa na  stoličke a  uhladila si biele vlasy. „Magduška, ale si mi teraz dala.“ „Skôr som vám pripomenula, teta Ružena.“ „No dobre, moja, zasadila si mi chrobáka do hlavy. Pôjdem ja pomaly domov, lebo už aj ten môj starý príde.“ Prišla ako veľká voda. Odišla s hlavou dole a ešte zďaleka mi kývala. Sadla som si na chodbičke do kresla a naťukala Žuži. „No pekne, a to mám fakt vymaľovať sama? Kde sa zašívaš? Ešte musím hasiť aj tvoje familiárne požiare.“

Monika Jalakšová - úryvok z knihy.
Viac sa dočítate v knihe Na ceste za pralinkami