Videla som takýchto inzerátov už desiatky. Psíkov nechcených, opustených, vyhodených je nespočetne veľa. Nie každý má to šťastie, že sa niekto postará o jeho nový domov. Tento pes bol ale iný. Ťažko povedať, čím. Zbadala som ho na tej fotke a vedela som to srdcom skôr, než som si to naplno uvedomila aj rozumom. Za pár dní som za pomoci priateľov pripravila fenke voliéru aj dokončila chýbajúci plot, aby mala dostatočný výbeh po dvore.
A potom mi ju priviezli a Tara vstúpila do môjho života. Kríženka labradora a vlčiaka. Sprvu som žartovala, že medveďa a vlka. S vlkom driemajúcim v jej duši som sa však veľmi rýchlo zoznámila. Nulová tolerancia akéhokoľvek iného psa vo svojej blízkosti a neutíšiteľná túžba po slobode a divokom behu. Vďaka Tare som objavila lúku – krásnu a šíru, pretkávanú potokmi a radmi stromov a kríkov, lemovanú lesmi, spásanú stádom oviec, poskytujúcu záplavu kvetov a liečivých bylín, mnohorakú a vždy pripravenú znovu a znovu ma prekvapiť niečím novým. Nikdy som sa neprestala kochať jej rozmanitosťou. Prístup na túto lúku je v bezprostrednej blízkosti domu, v ktorom som vtedy už tretí rok bývala. V tom roku sa moje manželstvo – de facto už veľa mesiacov neexistujúce – rozpadlo aj de jure.
S Tarou sme chodievali von každý deň. Niekedy samé dve, niekedy aj s mojimi dvoma malými synmi. Všetky bolesti, splíny, žiale, hnev, trpkosť – všetko sa na tej lúke zo mňa uvoľňovalo a rozplývalo sa. Stále ten istý obraz pred očami – na úzkej cestičke predo mnou čierny pes túžobne sa na vôdzke ťahajúci za domnelou slobodou a všade navôkol lesy, hrebene Veľkej a Malej Fatry a lúka – obrovská a nedozierna.
Sila prírody rovnako zhmotnená v steble trávy aj v obrovskom horskom masíve, v jednom strome aj v tmavých strmých lesoch, v malej guľôčke trnky aj v celom údolí dolného Turca, ktoré som mala z onej lúky ako na dlani. Do mojej duše vstupoval pokoj, sila, láska, krása, harmónia. Pomaly. Postupne. Nenápadne prišla premena. Každé venčenie sa stávalo meditáciou. Nie poležiačky v hladine alfa. Pekne za pochodu a pri plnom vedomí. Počas tých meditácií som sa zbavila citových závislostí, naučila som sa milovať najdôležitejšiu osobu svojho života – totiž seba samu, uvedomiť si, kto som a nájsť svoju vnútornú cestu. Rovnováhu. Zistiť, že nepotrebujem nič viac než mám, pretože som živá a zdravá a moje deti tak isto. Ďakovať za to. Ďakovať za slnko, aj keď bolo za mrakmi. Aj za dážď ďakovať, keď sme sa s Tarou vracali domov celé premočené. V očiach môjho psa sa zračí démonická hĺbka lesov. Démonická vo význame „žensky božská“. Tara je žena-vlčica. Pri prechádzkach ťahá s naliehavou túžbou po slobode. Vetrí smerom do lesa a nasáva pachy... možno svojich vlčích príbuzných?
Nie je psom, ktorý by kráčal poslušne popri nohe. Niektoré príkazy poslúchne, ale ja ich pre ňu ani veľa nemám. Jej divokosť ma fascinuje. Je neskrotná. Je divojašná. A napriek vôdzke je vo svojej duši slobodná. Jedného dňa som si to naplno uvedomila a pochopila potrebu svojej vlastnej slobody. Rozviazala som posledné nefunkčné putá vo svojom živote a prišla aj sloboda. Oslobodila som vlka v sebe a behali sme s Tarou po lúke ako malá svorka. Milovať život. Vychutnávať si plne svoj vlastný dych. Dotyk nohy na zemi. Slnko nad hlavou. Tešiť sa z prítomného okamihu. Vnímať krásu v drobnostiach. Dokázať prijať všedný deň ako zázrak. Za toto ďakujem jednému vlkopsovi a nádhernej šírej lúke. Za toto si ďakujem. A teraz sa sťahujem inam. S lúkou som sa už rozlúčila. Krásne miesto, srdce mi stíska. Napriek tomu viem, že budeme s Tarou a s deťmi chodiť po inej lúke. Rovnako krásnej. Inak krásnej. Mnohorakej. Lemovanej borovými lesmi, stráženej masívmi Fatry. S výhľadom na údolie Turca. Na všetkých lúkach tohto údolia som doma. V múdrosti, do ktorej ma Príroda zasvätila na jednej, bude ma vyučovať naďalej na ktorejkoľvek inej. Pretože Príroda je všade. V každom steble trávy, v každom strome, v každej guľôčke trnky.
Pavla Somorová
0800 105 707 
