Je to úžas, údiv. Som uchvátená. Uchvátená krásou prírody vo všetkých jej podobách. V tomto chladnom ráne zas a znova žasnem nad jej mnohorakosťou. Dnes je celá biela. Biely sneh, biely vzduch, biele brezy, biela inovať na koná- roch, aj na zaschnutom lístí. Niekto by možno mohol cítiť nevôľu z nevľúdneho počasia, z veľkého mrazu, z poľadovice na cestách. Mňa však na tomto dni najviac uchvacuje jeden jedinký, a pritom krásny fakt. Že ONO JE TU. Je tu stále prítomné - slnko. Včera zapadalo a nebo sa sfarbilo do oranžova.
Môj mladší syn - veľký fanúšik príbehu o Pompejách - vykrikoval: „Mama, to vyzerá presne, ako keď vybuchuje sopka!“ Veru tak. Končiar - tak sa volá vrch na samom konci Lúčanskej Malej Fatry - vyzeral celkom ako vybuchujúca sopka a nebo nad ním akoby ožiarené lávou. A dnes ráno sme vstali... a pohľad z okna ponúkal obraz hustého bieleho mlieka. Po sopke ani chýru. Nebolo vidno ani po susedný dom.
Ale slnko... ono tu stále je. Včera večer ponúklo scenériu z príbehu o mohutnom výbuchu Vezuvu a dnes ráno vyšlo zahalené do hustého závoja Morany. Vyšlo opäť. To je v jednom ľudskom živote najväčšia istota. Večer dáva nemý sľub a ráno ho plní. Do bodky ho napĺňa. Je to presne ako s láskou. Je všadeprítomná. Je STÁLE tu. Aj keď je - ako spieva pán Marián Geišberg - „v duši daždivo a hmlisto“, aj vtedy je tu. Láska. A keď sa hmla rozplynie, zasvieti v celej svojej žiarivej kráse. Tak vitaj, slnko! Som šťastná, že si dnes opäť vyšlo. Aj keď Ťa nevidím, zdravím Ťa, lebo viem, že si stále tu. Buď pozdravená, láska, ktorou je naplnené moje vnútro! Ty, ktorá si slnkom ľuských duší. Magická. Čarovná. Všadeprítomná.“
Pavla Somorová
0800 105 707 
