„Hodnotenia“

Tento parameter určuje to, prečo to pre nás je, či nie je hodnotné a cenné. Cenné hovorím preto, lebo „cena“ predpokladá výmenu. Výmenu v peniazoch, či iných úrovniach, ktorá splní očakávanie obidvoch strán.
Preto ak hodnotíme zamestnanca, potrebujeme poznať jeho produkt, hodnotu, ktorú prináša výmenou za mzdu. Ak hodnotíme fakturanta, hodnotíme počet zaúčtovaných faktúr, lebo práve v tomto prebieha naša výmena na úrovni práca-pláca. Tento fakturant má aj iné schopnosti, ako schopnosť fakturovať. Možno skladá básne, vie položiť dlažbu, či poorať záhradu. Tieto vlastnosti nie sú predmetom našej výmeny, preto mu za ne nedávame plat. Naopak, manželka tohto fakturanta určite oceňuje práve tieto vlastnosti, všestrannosť, schopnosť zabezpečiť veci a práce pre rodinu, či romantiku pre pekné chvíle. Je málo pravdepodobné, že si ho za partnera vybrala pre schopnosť zaúčtovať 100 faktúr za hodinu.

Ak by tento fakturant hodnotil sám seba, hodnotil by navyše iné parametre. Napríklad že zdravo je a posilňuje, že sa o seba stará, vzdeláva a telo a duša mu to vracajú dobrým zdravím.
Ak by toho istého fakturanta mal hodnotiť jeho národ, tiež by hodnotil úplne iné veci, napríklad že zaviedol nový prehľadný účtovný postup, ktorý pomohol všetkým účtovníkom. A takto by sme mohli pokračovať.

Čo z toho vyplýva? Že v závislosti od  úrovne z  ktorej človeka či situáciu hodnotíme, sa mení parameter nášho hodnotenia. Tento parameter určuje to, v čom u nás prebieha výmena. Zdá sa to zložité? Nie je. Fakturanta hodnotíte podľa počtu faktúr. Ak by vám však prišiel z  dobrej vôle pokosiť trávnik, ktorý to už dlho potreboval, tiež si zaslúži odmenu, lebo prebehla výmena, ktorá pre vás bola cenná. Možno za toto ho neodmeníte v peniazoch, ale mu môžete pomôcť v niečom inom, čo potrebuje.

Hodnotíme v podstate stále.
Hodnotíme svoju prácu, svojich blízkych, seba, situácie, veci, či to všetko spĺňa naše očakávania. Podľa týchto hodnotení smerujeme svoju pozornosť a snahu, aby sa veci našim očakávaniam čo najviac priblížili. Pretože nie sme stroje, ale ľudia, máme aj emócie. Emócie môžu ovplyvniť naše hodnotenia. Hlavne vo veciach, kde si nevedieme štatistiky. Všetky vzťahy, pracovné, rodinné, spoločenské, či iné, hodnotíme tiež. Dovolím si tvrdiť, že absolútna väčšina z nás si nevedie štatistiku na to, koľkokrát manželka navarila dobre, koľko a akých známok doniesli deti, prípadne či sme sa s kamarátom stretli a venovali sa záujmom 3x alebo 30x. Všetky tieto veci ale tiež hodnotíme a aj oni určujú našu spokojnosť so sebou aj svetom. Je dobré vnímať svoje miesto, svoju úlohu v hodnotení. A veľmi dôležité je, z akej emócie hodnotíme. Ak sme spokojní s večerou, so známkami detí, či zamestnancom, je treba im to aj povedať, oceniť ich.

Ak hodnotíme svoje deti, pozeráme žiacke knižky, či poriadok v  izbe a k spokojnosti máme ďaleko, treba popátrať, čo sa deje, aký podiel máme na tom, čo sa odohráva.

Ak totiž dokážeme len nakričať, že čo to je, a „ja v tvojom veku..., nič si nevážite, čo dostávate...,čo by som ja dal za také možnosti...“, tak vtedy nehodnotíte ich, ale seba. Svoju minulosť, možno aj svoj pocit viny, že nemáte čas dať im podnet, aby pochopili a prípadne pocit krivdy, že si necenia, čo im dávate a čo sa pre nich natrápite.
Ale ak zmeníte tento vzorec, možno zistíte, že riešia niečo, v čom im môžete pomôcť a možno tú pomoc dokonca očakávajú od  svojho rodiča. A, že preto, že si cenia čo pre nich robíte vás nechceli zaťažovať ďalším trápením. A možno preto, že si cenia váš názor na nich, nechceli stratiť kredit vo vašich očiach a  chceli si dokázať, že vec vyriešia sami po svojim a nič vám nepovedia, aby si zabezpečili svoj aj váš kľud. Preto pri hodnoteniach treba vnímať výmenu obojstranne, nie len či dostávam, čo očakávam, ale aj či dávam to, čo je očakávané.

Ak deti očakávajú pochopenie, dôveru, čas strávený aktivitami, ktoré ich bavia, ale dostávajú len kritiku, nútené aktivity a nedôveru, asi sa vám nezdôveria, keď budú potrebovať pomôcť, či poradiť, ich hodnotenie vzájomnej výmeny bude vo váš neprospech. Ak manželka čaká ocenenie, pomoc, pocit bezpečia a lásky, asi tiež neocení „doporučenia“ čo by mala, ako by mala, aká by mala byť. S pracovníkmi, priateľmi, šéfmi, či kýmkoľvek platí to isté.

Ak chcete aj vy byť dobre hodnotení, potrebujete vedieť, čo sa od vás očakáva. Nie je to vždy to, čo si myslíte. Môžu to byť omnoho jednoduchšie veci. Ak to budete vedieť, vyhnete sa hádkam typu „čo vlastne odo mňa chceš, veď ja...“
Namiesto tejto hádky má väčšie cenu si sadnúť a ujasniť si „čo odo mňa očakávaš, čo ťa robí spokojným, šťastným...“ Tieto požiadavky nie sú vždy samozrejmé. Žijeme v  rôznych prostrediach, vzťahoch, máme iné ciele, často aj rozdielne rebríčky životných hodnôt. Preto svoje očakávania potrebujeme svojmu okoliu povedať jasne a  zrozumiteľne. Ak o nich okolie nevie, ťažko nám ich naplní.

Ak okolie o našich očakávaniach vie a neplní ich, treba zistiť prečo. Buď im nerozumie, alebo je v nás či v ňom etický problém, prečo do  tejto výmeny ísť nechce. A je na našom zhodnotení, či chceme prekonať a vyriešiť tento problém, alebo vo výmene budeme pokračovať radšej s niekým iným, kto je s nami v súhlase. Majte vo svojom okolí čím viac ľudí, ktorí sú s vami v súhlase, máte spoločné ciele a spôsob, ako ich dosiahnuť. Vždy dbajte na to aby okolie vedelo, čo od nich očakávate a  vedzte, čo okolie skutočne očakáva od vás. Prajem vám, nech sú vaše vzťahy plné splnených očakávaní, vzájomnej spokojnosti a radosti a výborných hodnotení.

S Láskou Monika Ponická