Alebo len emočné jazvy? Vekom ich pribúda a človeka to tlačí k zemi, smútku a beznádeji. So všetkými ostatnými sa akosi vysporiadame, máme na to „výbavu“ – tzv. mechanizmy osobnosti (pozri Freud, neskôr Freudová – zrejme jediná oblasť z psychoanalytického učenia, ktorá je akceptovaná azda bez výhrad medzi všetkými, čo sa ľudskou dušou zapodievajú).
Emočné jazvy ale zostávajú (teda pokiaľ nás z nich „nevykúpi demencia“ – asi blbý a nevhodný fór) a zostávajú natrvalo, niekedy posilnia, poučia, ukážu nám, ako sa im v budúcnosti vyhnúť. Niekedy oslabia, zničia a zdevastujú aj natrvalo to, čo človeka robilo dobrým (akým podľa mňa „od prírody“ človek je). Nezávisí to ani tak od samotného jazviaceho zážitku, ako skôr od toho, čo nám Boh nadelil do „osobnostného vienka“ a čo v nás rodičia z tohto „vienka“ nechali vyklíčiť, vyrásť, rozkošatiť.
Suma sumárum: jazvy ostávajú a je napokon na nás samotných, ako s nimi ďalej naložíme (vedome či nevedome) t. j. môžeme chátrať, ale môžeme aj RÁSŤ. Jazvovatenie (u niekoho dennodenné) patrí k životu, patrí k človeku, patrí (minimálne) k jeho vyššej citovej sfére. Nemáme úplne v moci ako sa s jazvami vysporiadame – možno „chvalabohu“ –, lebo aj VĎAKA NIM sa mnohokrát posúvame.
Ako ich liečiť?
Občas z nich treba strhnúť chrastu a vydezinfikovať ich prijatím lásky a odpustením. Benedikt XVI. hovorí v knihe Posledné rozhovory veľa zaujímavých vecí. Jednou je aj o hľadaní pravdy. Aj to, že ju nikdy nespoznáme, ale môžeme sa k nej priblížiť, ak vychádzame zo správnych základov lásky. Z Benedikta XIV., podľa mňa najväčšieho mozgu 20. storočia, budú ako zo studne krištáľovej vody čerpať ešte generácie tie jasné, zrozumiteľné a pravdivé myšlienky a navyše vyslovené s obrovským nadhľadom a súčasne pokorou. Veľký vplyv na terapeutický efekt v tejto oblasti má aj viera. Slabí alebo pohodlní ľudia potrebujú oporu zvonku a historicky sa ukázalo, že najlepšou oporou je viera v niečo nadprirodzené.
Na druhej strane, aj silní a usilovní ľudia môžu mať slabšie chvíle a taká opora sa im občas zíde. Preto mali náboženstvá vždy veľký úspech u väčšiny ľudí. Treba si všimnúť aj to, že čím je krajina alebo komunita chudobnejšia, tým je úspešnosť náboženského cítenia väčšia. V bohatých a ekonomicky rozvinutých krajinách je náboženské cítenie občanov oslabené a rastie tam počet ateistov. Aj ateista ale môže veriť v niečo blízke nadprirodzenosti, napríklad v pravdu, spravodlivosť a istotu priaznivého vývoja. Teda, tak medzi nábožensky založenými ľuďmi ako aj medzi ateistami môžu byť pesimisti a optimisti, ale aj spravodliví a čestní ľudia a gauneri.
Dušan Piršel
0800 105 707 
