„Vstávať! Treba ísť na raňajky a potom vás čaká práca,“ mníška Mária budila deti.
„Mne sa nechce, do neskorej noci som si upratovala izbu,“ povedala Ema.
„Mám zobrať vodu a vyliať na teba?“ opýtala sa jej mníška.
„Netreba, už idem,“ povedala Ema. Rýchlo vstala, obliekla sa a utekala na raňajky. Miesto pri stole jej držala najlepšia kamarátka Hermína.
Najedli sa a išli umyť celú chodbu.
Keď to urobili, vypýtali sa na chvíľu von. Prechádzali sa okolo jazierka, kŕmili labute a kačky.
Hermína zrazu povedala Eme: „Myslíš, že duchovia naozaj existujú?“
„Asi áno, naše mníšky to tvrdia, ale zlí vraj neexistujú. Čo ťa to napadlo?“ opýtala sa jej Ema.
„Ale nič. Nechajme to tak. Leto o chvíľu končí, aj prázdniny s nimi, mne je smutno, že končia, a preto sa také somariny pýtam. Asi mi z toho šibe.“ „Máš pravdu, aj mne je ľúto za prázdninami,“ odpovedala jej Ema.
Potom išli do záhradky pri kláštore pohrabať lístie. Keď ich zavolala mníška na obed, rozbehli sa a všetko nechali tak, ako im z ruky vypadlo. Na obed mali slepačiu polievku, buchty na pare a mlieko. Keď už všetci dojedli, mníška Anna im kázala zostať na svojich miestach.
Vybehla za dvere a vzápätí prišla s akýmsi neznámym chlapcom: „To je Lukáš. Bude tu s nami žiť.
A ty si teraz sadni vedľa Emy a Hermíny, to bude tvoje miesto.“
Poobede mali dorobiť to, čo nestihli v záhrade. Keď skončili, Ema a Hermína išli do parku. Rozprávali sa a zrazu uvideli Lukáša, ako sedí pod stromom a plače.
Ema povedala: „Poďme za ním, on je taký osamelý, chudák!“
Hermína sa mu prihovorila: „Prečo plačeš?“
„Chýbajú mi rodičia,“ odpovedal jej.
„Aj mne chýbajú, ale s tým sa nedá nič robiť,“ povedala Ema.
„Čo sa im stalo?“ opýtala sa ho Hermína.
„Sú nezvestní,“ odpovedal. „Aj môj otec sa stratil, neviem kde. A moja mama je mŕtva,“ povedala Ema.
„A tí moji sú archeológovia, pracujú teraz niekde v Číne nemohli ma zobrať so sebou, a tak ma dali sem,“ povedala Hermína.
„Koľko máš rokov?“ opýtala sa ho Ema.
„Dvanásť,“ odpovedal jej.
„Aj my máme dvanásť rokov,“ povedala Hermína.
Od tohto dňa boli už traja najlepší kamaráti.
Jedného dňa mníška Alexandra rozhodla, že si urobia výlet na hrad Červený Kameň. Alexandru mal každý rád. Bola mladá, vtipná, zábavná, milá a pekná.
„Ideme pešo?“ opýtal sa Lukáš mníšky.
Tá sa usmiala a povedala: „Ako by si chcel? Jasné, že ideme pešo, veď je to blízko. A cestou vám porozprávam povesť o tomto hrade alebo aj viac, keď budeme stíhať.“
„Dobre,“ odpovedal jej Lukáš.
Pobalili si ruksaky a vybrali sa na cestu. Rýchlo im ubehla, ale Ema mala stále pocit, že ju niekto sleduje.
„Prečo si taká nervózna?“ opýtala sa jej Hermína.
„Zdá sa mi, že nás ktosi pozoruje“, povedala.
„Veď sú tu iba lesy a my, decká, kto by ťa tu mohol sledovať?“ opýtal sa jej Lukáš.
„Ja neviem,“ odpovedala.
Vošli do hradu a Ema zrazu videla scénu ako v tej povesti, čo im rozprávala mníška Alexandra. Videla všetko, ako umiera kráľ na posteli s baldachýnom.
Zrazu sa otočil ku nej a povedal: „Ema, vysloboď moju dušu, nájdi poklad a daj ho môjmu potomkovi.“
Ema stála celá bledá.
„Čo sa ti stalo?“ opýtal sa jej Lukáš.
„Vidíte to?“ pýtala sa Ema Hermíny a Lukáša.
„My nič nevidíme, čo máme vidieť?“ oni na to. „Už nič, všetko zmizlo,“ a pokračovala: „Videla som celú povesť, ktorú nám vravela mníška Alexandra.“ „Ako máš vyslobodiť jeho dušu, nájsť poklad a potomka? To ti povedal?“ spýtal sa Lukáš s úškrnom.
„Ty jej neveríš?“ opýtala sa ho Hermína.
„Verím,“ odvetil jej.
„Prečo sa uškŕňaš?“ ona na to.
„Nemôžem sa?“ riekol.
Na to mu už nič neodpovedala.
Ticho zrazu prerušila Ema: „Keď sa vrátime domov, pôjdeme do knižnice a nájdeme niečo o tom kráľovi, poklade a hrade.“
„Dobre,“povedali ostatní.
A vybrali sa na dvor hradu.
Mníška Alexandra ich už hľadala: „Kde ste boli? Keď sa skončila prehliadka hradu, mali ste pätnásť minút rozchod okolo hradu a vy ste prišli o dvadsať minút neskôr. Už som si začínala myslieť, že ste mi utiekli.“
„Trošku sme zabudli na čas. Už sa nehnevaj,“ prosíkala Ema.
„Dobre. Ja sa nehnevám, poďme naspäť,“ usmiala sa Alexandra.
Prišli do kláštora, zložili si batohy a umyli si ruky, zasadli za stôl a čakali na večeru. Hneď po nej Ema, Hermína a Lukáš utiekli do knižnice a hľadali knihy.
„Už niečo mám,“ zakričala Hermína.
Ema prečítala nahlas: „Keď umieral kráľ Ctibor VII., chcel ešte naposledy vidieť svojho syna. Ale nikto nevedel, kde je jeho syn. Vedeli iba to, že sa oženil s princeznou z Anglicka a aj on mal jedného syna Karola. Dali rozhlásiť, že kto nájde kráľovho syna, dostane odmenu. Všetci hľadali, ale nik ho nenašiel. Nešťastný kráľ umrel, ale predtým stihol povedať: „Keďže sa nenašiel nikto, kto by môjho syna dokázal nájsť, nebudem mať pokoj na druhom svete, kým môjmu potomkovi niekto nedá dedičstvo a to dedičstvo je niekde tu na hrade.“ A vydýchol naposledy.
„Už to mám,“ zvolala Hermína, „musíš nájsť poklad a dať ho nejakému kráľovmu potomkovi, a vtedy vyslobodíš jeho dušu.“
„Správne. Ako sa ale máme dostať do hradu, keď nás tam znova nepustia?“ opýtala sa ich Ema.
„Musíme sa tam prešmyknúť a hľadať,“ uvažoval Lukáš.
„Vo dne tam majú turistov a tí nás zbadajú,“ povedala Ema.
„Mám nápad. Pôjdeme tam v noci!“ zvolala Hermína.
„So mnou nepočítajte, ak tam sú aj ďalší duchovia“ obávalsa Lukáš.
„Myslím si, že niekto má strach,“ povedala Hermína so smiechom.
„Ja nemám strach, ale nemám rád duchov,“ bránil sa Lukáš.
„Keď bude po večeri, ideme tam, lebo ja to chcem mať už za sebou. Kto ide so mnou?“ položila otázku Ema a Hermína zvolala: „Jasné, idem s tebou!“ „Aj ja,“ šepol Lukáš nešťastne.
Zbalili si vodu, ovocie a lampy a vybrali sa na cestu.
Keď tam dorazili, uvideli otvorené dvere a Ema vraví: „Rýchlo dnu, aby nás nik neuvidel, o chvíľu zavrú hrad a vtedy môžeme v kľude pátrať.“
Tak sa aj stalo. Rýchlo vbehli do dverí a skryli sa na toaletách. Až kým nepočuli hlasy a nebola hustá tma, vybehli zo záchodov a pustili sa do pátrania. Celý hrad prehľadali, ale nikde nič.
„Niekde to musí byť,“ povedala Ema.
„Boli sme všade, okrem tej veže a mučiarne, tak aj tam poďme,“ navrhla Hermína.
V mučiarni Ema začula: „Hľadaj tu kľúč!“ Ema im to zopakovala.
„Prečo máme hľadať nejaký kľúč?“ opýtala sa Hermína.
„Lebo som to počula od toho kráľa,“ odsekla jej Ema.
„Čosi som našiel! Škatuľka a pri nej je nejaký prsteň,“ skríkol Lukáš.
„Ja sa na to pozriem. Je zamknutá! Už to mám! Prsteň je ten kľúč! Pozrite sa na tú zámku na škatuľke, tam je had a aj na prsteni je had,“ kričala Ema. Dala do dierky v zámke prsteň a vtom sa otvorila. A naozaj tam bol kľúč.
„Už je skoro ráno. Poďme už do kláštora a v noci zas prídeme,“ navrhla šokovaná Hermína. A tak šli rovno do svojich postelí. Zobudili sa až na obed. Mníška Mária sa čudovala, že sú takí ospalí, išla im zmerať teplotu a uvariť bylinkový čaj. Cez deň si oddýchli, nabrali síl a odvahy, až nadišiel večer. V kláštore už všetci spali, len tri deti vyčkávali na svoj čas. Odomkli dvere do veže nájdeným kľúčom a uprostred uvideli veľkú truhlicu.
„Nemáme kľúč od tej debny,“ povedala Hermína.
„Skúsme tým, čo sme otvorili tieto dvere,“ navrhol Lukáš. Ema odomkla, otvorili vrchnák a uvideli tam kráľovskú korunu, kráľovské žezlo, veľa šperkov a dukátov, vlastnícky list na hrad.
„Už musíme ísť do kláštora a toto tu musíme nechať, kým nenájdeme potomka kráľa a potom on sám si musí pre to prísť. A teraz zamknem túto truhličku aj túto vežu,“ povedala Ema. Tak sa aj stalo.
Dievčatá spali celý deň aj celú noc.
Na ďalšie ráno ich zobudila mníška Alexandra: „Vstávajte, choďte sa rozlúčiť s Lukášom.“
„Prečo sa máme rozlúčiť s Lukášom?“ nechápali obe. „Lebo si pre neho prišli jeho rodičia,“ odpovedala mníška Alexandra. Rýchlo vstali, obliekli sa a bežali za Lukášom.
On ich už čakal: „ Majte sa tu pekne. Ale nelúčime sa navždy, lebo ja vás budem cez víkend navštevovať.“
„Ale to nebude to isté, ako to bolo,“ smutne povedala Ema.
Rozlúčili sa a Lukáš odišiel. Cez víkend ich naozaj chodil navštevovať. Leto ubehlo, kľúč ležal v zásuvke stola. Jedného pekného dňa aj Hermínini rodičia prišli pre svoju dcéru. Obidve sa lúčili plakali, sľubovali, že nezabudnú jedna na druhú.
Aj ona ju chodila navštevovať a v jednu sobotu prišla za Emou i riekla jej: „Teraz pôjdeme k jednému starému pánovi, ktorý sa venuje rodokmeňom, možno sa dozvieme, kto je kráľov potomok.“
Keď tam prišli, povedali mu meno kráľa a starý pán povedal: „O taký mesiac to bude hotové, vtedy príďte po to.“ A ten mesiac rýchlo ubehol. Mníšky Eme dovolili chodiť do tej školy a triedy, kde chodia Lukáš a Hermína, tak aspoň v škole boli kamaráti stále spolu. Nastal ten deň, v ktorý Ema a Hermína mali ísť pre rodokmeň. Pozreli doň...a čo uvideli? Kráľov potomok –Lukáš! Nemohli tomu uveriť. Mali ho stále pred nosom, ale ony si to nevšimli. Hneď bežali za Lukášom a povedali mu to.
On tomu tiež neveril: „To nie je mož- né, idem sa opýtať rodičov.“ Rodičia mu potvrdili, že naozaj sú potomkovia kráľa Ctibora VII.
Ema mu dala kľúč, ktorý v poslednom čase nosila stále pri sebe: „Tu ho máš a choď s rodičmi do hradu, zober si poklad a ukáž im rodokmeň!“ Rozlúčila sa s Hermínou a Lukášom a vybrala sa do kláštora. Ešte v ten deň Lukáš s rodičmi išiel do hradu objasniť nové skutočnosti. Ale Lukášovi rodičia nechceli bývať v hrade, zrušiť múzeum, a tak hrad ostal taký, aký bol, len majiteľ sa zmenil.
Večer, keď Ema išla spať, počula hlas kráľa, ako jej vraví: „Ďakujem, že si odovzdala poklad a našla môjho potomka. Vyslobodila si moju dušu. Ešte raz ti pekne ďakujem.“
Ráno ju budila mníška Anna: „Vstávaj, čaká na teba prekvapenie vonku!“ Ema sa rýchlo obliekla a bežala von. A tam stál vysoký tmavovlasý muž a hovorí: „Konečne som ťa našiel!“
„Kto ste?“ opýtala sa ho Ema.
„Som tvoj otec, všade som ťa hľadal,“ odpovedal jej.
Vyobjímali sa so slzami v očiach a dlho-predlho sa rozprávali. Eme sa začína nový život so svojím otcom. Zbalila si veci, rozlúčila sa so všetkými, poplakali si mníšky aj ona a odišli. Nasťahovala sa do nového domu hneď vedľa Hermíny a o kúsok ďalej od Lukáša.
Lukáš a Hermína sa potešili, že budú bývať tak blízko seba, ale na kláštor nikdy nezabudli, ani nikdy nezabudnú.
Teraz zas spolu chodia von, do triedy a občas prídu navštíviť mníšky a ostatné opustené deti. Ema nikdy nezabudne na kráľa Ctibora VII. a na to, ako mala pátrať po poklade, potomkovi a vyslobodiť dušu kráľa.
Petra Solárová
0800 105 707 
