DNEŠOK JE DAR

Príbehy, ktoré počujeme často. Ľudia takí pohltení prácou, že nechápu, kedy ich deti stihli vyrásť a že oni pri tom neboli. Ľudia, ktorí sa tak dlho chystajú a čakajú na skvelú životnú šancu, až im celý život prekĺzne pomedzi prsty. Pamätám sa na príbeh ženy, ktorá veľmi šetrila a veľa pracovala kvôli lepšiemu životu v starobe. Bála sa, že bude mať nízky dôchodok a že ostane chudobná. Dúfala, že keď sa teraz zabezpečí, bude mať na  dôchodku konečne pokoj a pohodu. Nikdy alebo len veľmi zriedka si dopriala tie drobné potešenia, ako ísť na kávu alebo si kúpiť niečo pekné na seba. Chystala sa na niečo, čoho sa bohužiaľ nikdy nedožila.
Ale prečo?
Prečo niektorí z nás žijú uväznení v minulosti, vo vlastných chybách, sklamaniach či krivdách? Prečo rozoberajú veci, ktoré už nezmenia a  väznia tak sami seba? Alebo naopak – ich život je jeden veľký beh. Obrovský pretek, v ktorom dosahujú jednotlivé méty a bežia a bežia. A hovoria si - ešte toto a ešte tamto a budem šťastný! A  prítomný okamih zatiaľ pláva okolo, nikým nepovšimnutý. Občas mám pocit, že všetci podliehame ilúzii toho, že nový deň nie je dar, ale niečo, čo automaticky príde.
Hovoríme, že život je krátky, ale správame sa, akoby sme mali žiť večne. Zo dňa na deň odsúvame to, o čom vieme, že by nás posunulo vpred. Hovoríme si, že rodine sa budeme viac venovať, keď budeme mať viac času. Že to, čo nás teší, budeme robiť, keď budeme mať viac času. Každý deň je to stále osemdesiatšesťtisícštyristo sekúnd, ktoré môžeme využiť. Nikdy ich nebude viac. Ale môže ich byť menej, alebo nemusia byť žiadne. Nikto presne nevie, kedy sa jeho život skončí. Keď budeme dôležité veci v našich životoch odkladať na neskôr, nemusíme sa ich dočkať nikdy. Zdravšie žiť, pravidelne cvičiť, pekne sa obliecť, zavolať niekomu blízkemu, pracovať na splnení svojich snov. Na  chvíľu sa zastavme a  pozorujme túto chvíľu. Možno vidíme lúč slnka, ako sa k nám prediera do izby. Možno cítime mäkkosť postele a príjemnú únavu, lebo si čítame pred spaním. Možno zatúžime otvoriť okno a  zhlboka sa nadýchnuť. Na chvíľu. Cestou do práce sa na chvíľu otočiť tvárou k nebu a pomyslieť si, že je krásne. Jednoducho otvoriť oči a vidieť, cítiť, vnímať. Tu a teraz.
Dnešok. To je ten deň, ktorý práve máme. Každý okamih môžeme naplno prežiť alebo premrhať s myšlienkou, že zajtra začneme... ale zo zajtrajška je opäť dnešok. Čas neprestáva plynúť, keď mu nevenujeme pozornosť. Hovorí sa, že čas je naše najvzácnejšie bohatstvo. Kým peniaze môžu prúdiť, prichádzať a  odchádzať, čas, ktorý raz uplynul, sa už nikdy nevráti. Čas, ktorý sme niekomu venovali, je vždy tým najhodnotnejším darom.
Ale ruku na srdce – hospodárime s ním ako s naším najväčším bohatstvom? Koľko čase venujeme sťažnostiam na politiku a hospodársku krízu? Koľko času premárnime? Koľko času venujeme tým, ktorých milujeme a koľko tým, ktorých vôbec nemusíme? Zvláštne, však? Prežime dnešný deň naplno, teraz hneď. Dnešný deň je všetko, čo máme.

„Dnešok prežijem tak, akoby to bol môj posledný deň. So svojimi deťmi sa pohrám dnes, keď sú ešte malé, pretože zajtra odídu - a ja tiež. Dnes objímem svoju ženu a zahrniem ju sladkými bozkami, pretože zajtra odíde - a  ja tiež. Dnes pozdvihnem priateľa z núdze, pretože zajtra už nebude volať o pomoc a ani ja ho nezačujem. Dnešok prežijem tak, akoby to bol môj posledný deň. Budem ho vychutnávať a vzdávať vďaku.“ Og Mandino

©Zuzana Koščová, z  knihy Šťastie nie je mýtus
www.zuzanakoscova.sk