Detská dušička

Rozhodli sa presťahovať na veľkú vzdialenosť od predchádzajúceho bydliska. Ich malinká, takmer dvojročná dcérka si to vôbec neuvedomovala. Ale ich šesťročná dcérka áno. Najskôr brala zmenu bydliska ako výletný pobyt. No postupne si začala uvedomovať „krutú realitu“. V škôlke, v bývalom bydlisku, mala úžasných kamarátov a najmä jednu kamarátku, s ktorou boli ako sestry.
Keď už vedela, že sa budú musieť rozlúčiť, povedala mi: „Ja to bez Anny neprežijem!“
Musela. V škôlke jej urobili krásny album s fotografiami všetkých detí a s rozlúčkovými slovami. Každý večer si to pozerá a keďže už vie čítať, číta si aj ich odkazy. Najviac jej však pomáha jej fantastická maminka. Než sa presťahovali, doniesla do MŠ obálky s listovým papierom s tým, že každý deň dostane list od jedného spolužiaka zo škôlky. Na list sa teší - ale čo potom? Chúďa malé.
Zistila, že mala mať koncert - hrá na klavíri a pritom spieva - zbalila si ruksačik a chcela sa vrátiť. Toto robila opakovane. V noci ju rodičia často nájdu, ako plače do periny. Môj anjelik.
Ďalší môj miláčik má sedem rokov. Narodil sa predčasne, bol malinký, ale životaschopný.
Jeho ďalší vývoj bol, chvála prírode, super starostlivosti rodičov a Bohu v norme. Problémy nastali až v škole. Nestíhal tak rýchlo písať, ako diktovala pani učiteľka. V žiackej knižke mal aj má samé červené poznámky, výkričníky a nepomohlo ani vyjadrenie odborníka, že má ľahko poškodenú jemnú motoriku. Bol odoslaný na psychologické vyšetrenie, kde ako druhák mal IQ ll6!!! - na jeho vek takmer génius. V prvej triede ako jediný mal z písania dvojku, čo mu na psychike určite nepomohlo. Ráno bolesti bruška, plač - typické prejavy detskej neurózy.
Napokon to vyriešil sám po svojom: „Moja teta škaredo píše a je doktorka, môj ujo tiež škaredo píše a je doktor. Tak ja alebo prepadnem,
alebo budem tiež doktor“!

Jedno malé chlapčiatko malo stále problémy. Bolela ho hlavička, bol nepozorný, agresívny, prešiel mnohými vyšetreniami.
Keď sme sa náhodne stretli až nápadne sa ku mne túlil. Až neskôr som sa dozvedela, že mama a otec ho týrali, spával v chlieve s prasiatkami, kurencami, ale aj s potkanmi.
K tomuto už ozaj nie je čo dodať!
Než som začala písať tento článok, bol u nás môj najstarší vnuk a pýtala som sa ho, či aj on nemá nejaký „svetabôľ.“
„Babka, ty si nepamätáš, aký som bol, keď som bol malý, tučný? Všetci sa mi posmievali!“
Viem si to predstaviť, lebo aj ja som bola v detstve tučko a volali ma bachroš! Teraz má sedemnásť rokov, je krásny, štíhly, vyšportovaný, chodí na športové gymnáziu - a je po komplexe. Nedá mi to, ale keď píšem o detskej dušičke, musím sa vrátiť do svojho detstva. Keď som chodila do škôlky, čo je nekonečne dávno, mali sme pani učiteľku.
Úžasnú, zlatú, dobrú, nás - deti - mala strašne rada. Jedného dňa musela náhle odísť. Bola z ďalekého východného Slovenska a musela sa ísť starať o rodičov. Pani učiteľka bola fyzicky postihnutá. Mala asi jeden a pol metra, veľký hrb na chrbte, ale nesmierne krásnu dušu. Všetky deti sme ju boli odprevadiť na stanici. Pamätám si, ako som ledva došla domov, zavrela som sa do izby a preplakala som celú noc. Dlho som na ňu myslela. Zo začiatku nám do škôlky písavala listy, ale náhle prestala. Až po dlhšom čase mi rodičia povedali, že bola vážne chorá a po dvoch mesiacoch zomrela. Starostlivosť o rodičov bola iba zámienka.
Veru, veru.
Detská dušička je to najkrajšie, nepoškvrnené, najúprimnejšie, najčistejšie. Škoda, že sa to všetko časom pominie - čo z toho krásneho, často bolestného, nám ostalo do dospelosti???!!!
J. H.