Čokoládka

Ak som zarezávala v obchode, tak sme si len písali odkazy na  chladničku. Dodnes som si nezvykla, že musím zaspávať sama. „Slniečko, poslúchaj, kým prídem domov, dobre?“ obrátil sa ku mne, objal ma okolo pása a vstal. „Ja poslúcham vždy, zlato!“ odpovedala som po chvíľke a nezabudla nastaviť podráždený tón hlasu. Počula som len, ako hádže pár vecí do tašky, potom vodu v sprche a buchnutie dverí. Tuším sa aj rozlúčil, ale nebola som si istá, lebo už som zaspávala. Deň ušiel v práci akosi rýchlo. Prišla som do prázdneho bytu a nevedela, čo so sebou. Sadla som si do kresla v obývačke a z rozčítanej knihy som prečítala dve vety. Snaha bola. Vtom som začula, ako prišla správa na  počítač. Vstala som a  zistila, že Branko nechal zapnutý skype. Skoro mi oči vypadli na otvorené okno:
Čokoládka: Tak tu chýbaš! Už to bez teba nevydržím. Máme pre teba prekvapko! Nezabudni si tú sexi košeľu
Braňo: Neboj, som u teba ako na koni. Len musím dohodnúť s Petrom alibi, ak mu Zuzka zavolá. Aké prekvapko? Hm? Budeš mať pre mňa „čokoládku“?
Čokoládka: Zlý chlapec... a  kedy chceš o  nás povedať Zuzane?
Už som to nevládala čítať. Slzy mi rozmazávali text a celá som sa triasla. Nemohla som uveriť! Môj Braňo? Veď svojmu vlastnému bratovi skoro zlomil sánku, keď zistil, že podvádza Petru. Vypočula som si, že on takých debilov neznáša. Ako toto mohol urobiť? Petra si to vraj vôbec nezaslúžila. Hajzel... Nemala som chuť čítať všetky správy. Lupla som plný pohár vína do  seba a  zistila, že si začali písať už dva mesiace po našej svadbe. To chcelo ďalší pohár a studenú sprchu. Dni som prežila ako v hmle. Týždeň sa chýlil ku koncu a každú chvíľu som čakala na Braňa. Stále som nevedela, čo urobiť. Celých tých päť rokov som žila v klamstve. Ako toto ustáť a nezblázniť sa? V  zámke zaštrkotali kľúče. Zmeravela som. Práve som rozlomila posledný kus čokolády a  dala som si tú námahu, rozhádzať ju po celej spálni. Sladké roztápajúce sa kúsky skončili na posteli, podlahe, nočnom stolíku, i v komode medzi bielizňou. Možno šialenosť, no jediné, čo mi dnes napadlo.
„Slniečko, som domááá. Nevieš si predstaviť, aký som unavený! Zuzka, kde si?“ zvýšil hlas. Nebola som schopná slova. Sucho som preglgla... Moje telo sa zviezlo na zem, a tak som sa oprela o posteľ...
To už Braňo stál vo dverách s otvorenými ústami. „Miláčik, čo sa deje? Je ti zle?“ Rozbehol sa a  chcel ma dvíhať, no odstrčila som ho. Až v tom momente si všimol všetku tú čokoládu... „Jéééj, ty si ma chcela prekvapiť! To si vykúpila celý obchod?“ pozrel na mňa so zdvihnutým obočím.
Videla som mu v očiach strach. Mala som takú chuť mu vraziť. Nakoniec som mu len s veľkou námahou povedala: „Zistila som totiž, že máš rád akúsi „čokoládku.“ Tak som si povedala, že ňou ozdobím našu spálňu a potom ti možno docvakne, že koho máš doma.“
„Ženu, ktorú veľmi ľúbim,“ povedal smutne. Díval sa na podlahu. „Ľúbiš? Koho? Mňa akože? Lebo ja mám pocit, že čokoládku! Nedáš si?“
Zobrala som najväčší kus z nočného stolíka a podala mu. Samozrejme, že si ju nevzal. „Večer, keď si odišiel, tak som si sadla k počítaču. Zabudol si ho vypnúť a čo je najpodstatnejšie, nechal si tam otvorený rozhovor s  „čokoládkou“. Ja ani neviem, ako som prežila tento týždeň.“ „Ja... vážne som ti nechcel ublížiť... veľmi ma to mrzí.“ Po  tvári mu tiekli slzy.

Nevedela som, či sú skutočné, alebo aj to vie skvele zahrať. „Vysvetli mi, prosím ťa, čo to má do šľaka znamenať!? Neodídeš z  tejto izby, kým mi nepovieš, čo to má všetko byť!“ kričala som. Tak dlho som nemusela, nebol dôvod. Teraz som počula svoj hlas a bolo to také neprirodzené.
Braňo stále mlčal a začal si utierať pot z čela. Podala som mu ďalší a ďalší kúsok čokolády. Jedol a mlčal. Myslela som si, že zošaliem. Už sa mi nechcelo pýtať. Proste som si počkala na vysvetlenie. „Janu poznám od vysokej.“ „ Myslíš tvoju svedkyňu? Tú s tým výstrihom na šatách až po zem? Vtedy som si hovorila, že keby sa jej aj nejaký chlap chcel pozerať do očí, tak má smolu.“ „Áno, presne tá.“ „Toto celkom nechápem.“ „Nechodil som na žiadne služobky, ale k nej. Spali sme spolu iba raz a aj to dávno predtým, ako som ťa spoznal.“

„Počkaj, to mi chceš nahovoriť, že k nej chodíš na kus reči? Si myslíš, že ti toto zožeriem? Možno tú čokoládu od jedu áno, ale toto ani náhodou!“ cítila som, že sa prestávam ovládať. „Zuzanka, prepáč, mal som ti to povedať skôr, no nezvládol som to. Mám dcéru. Má štrnásť rokov, ale keby si s ňou hovorila, tak by si pochopila, že možno tak vyzerá, ale nespráva sa tak ako iné 14-ročné dievčatá. No vie dať neskutočne veľa lásky. Nadovšetko ju ľúbim. Jana je jej mama. Nežijeme spolu. Celé nás to rozdelilo. Mal som jej byť oporou, ale ja som zbabelo zdupkal. Ľutujem čas, ktorý som s  Barborkou nestrávil. Starám sa o nich, aj keď som sa spamätal dosť neskoro.“ „Ty máš dcéru a  ja o  tom neviem?“ oči som mala znova plné sĺz.
„To si mi tak málo dôveroval? Myslíš, že by som ju neprijala? Ale potom nerozumiem tej vašej debate...“ „Jana to niekedy nezvláda. Nie je to jednoduché. Barborka má aj svoje slabé chvíľky. Kričí a  hádže veci... Naposledy sa zabarikádovala v izbe a povedala, že nevyjde von, kým nepríde ocko. Asi pol hodinu som jej volal na mobil, kým mi zodvihla. Ďalšiu hodinu som ju prosil, aby vyšla z izbičky. Nemohol som k nim utekať hneď. Ty si bola taká vykoľajená z  návštevy u našich, že som ťa tu nechcel nechať samú.“ „Toto chápem. Ale čo potom tá čokoládka, alebo tá sexi košeľa?“ Tak zvláštne sa usmial... tento výraz tváre som u neho videla prvýkrát. „Vieš, Čokoládka volám Barborku. Furt bola od nej zašpinená. No a sexi košeľa... hm, no tú kúpila Jana, na moje narodeniny. Keď som si ju obliekol, tak mi z nej trčalo brucho. Vyzeral som ako vypchatý. Dostali obe záchvat smiechu a  malá povedala, oci, sexi košeľa. Z toho, ako reaguješ, som pochopil, že si nečítala celú konverzáciu. Len posledné riadky. Inak by si pochopila, že so žiadnou Čokoládkou nič nemám. Je to len a len moja dcéra. Posiela mi smajlíky, väčšinou s  vyplazeným jazykom alebo srdiečka. Jana mi píše, keď sa chce poradiť alebo potrebuje pomoc.“ ......

pokračovanie v knihe Na ceste za pralinkami Monika Jalakšová