Čo poviete, mýlim sa?

No pre nich je to normálne, tak ako pre nás bolo kedysi. Hrávali sme sa všetci vonku, dlho do tmy. Nemali sme hodinky, ale keď začínalo byť šero, pobrali sme sa domov. Alebo na nás začali z okna pokrikovať naše mamy. Nemali sme veľa hračiek, no mali sme viac fantázie a hračky sme si vedeli vyrobiť z čohokoľvek. Ja som neskákala škôlku a gumu z pochopiteľných dôvodov, ale vždy som bola zapojená do akcie, rátala som kocky, skoky cez gumu, určovala poradie. To bolo to naše detstvo. Myslím, že sa to vzhľadom na to, ako ide doba míľovými krokmi dopredu, s  tým dnešným ani porovnávať nedá.
Čo poviete, mýlim sa? Ďalšia z vecí, ktoré mi v pamäti z detstva zostali, sú dlhé odlúčenia od  rodičov, rodiny. Mesiace strávené v kúpeľoch. Každý rok s iným kolektívom a často aj na inom mieste. To bola iná škola. Taká, kde sa vás snažili postaviť na  nohy. Kde boli oveľa prísnejšie pravidlá ako doma. Keď som však prešla svoje prvé kroky mimo vozíka, tak som si pripadala, ako keby som vyhrala jeden zápas na  svojom celoživotnom turnaji. Nuž áno, celoživotnom, lebo stále bojujem. Možno práve preto som pubertu prežila spolu s  hokejom.
Usmievate sa? Pokojne. Ale naozaj to tak bolo. Všetko to začalo ZOH v Lillehammeri a pretrvávalo aj niekoľko rokov po nich. V tom čase som sa zaradila medzi fanatikov. Tých najskalnejších. Sledovala som ligu, jednotlivé kluby, ich hráčov. Majstrovstvá sveta, ktoré prebiehali vždy u nás doma v papučiach, boli sprevádzané rôznymi typmi mojich emócii. Na  strednej škole som sa dokonca zúčastnila Majstrovstiev vo Viedni. Vyhrala som lístok v zbere papiera. Bol to zážitok na celý život. Viete, ja tú hru budem mať vždy rada práve preto, že mi to pripomína každý môj zápas samej so sebou. Ja viem, je to kolektívny šport, ale ani ja na  to nikdy nie som sama. A o tom to celé je. Tešiť sa z každej výhry, byť vďačný za remízy a nevzdať sa ani pri prehre s danou činnosťou dňa. Priznám sa, že dnes som sa zaradila medzi fanúšikov, čo si hokej zapnú, len keď je väčší turnaj. Často nepoznám hokejistov, ktorí sú v zostave. Ale pocity zostali rovnaké. Stále prežívam naplno každý zápas a pri jarnom upratovaní vytiahnem svoje zošity plných výstrižkov z novín, ktoré mi starký poctivo odkladal. A tak si zaspomínam aj na veľa svojich pádov a vstávaní zo zeme, ktoré mám za sebou.
Aj vás niečo takto ťahalo hore? Nejaká činnosť, ktorá vám dávala silu a odvahu a neprestávali ste veriť? Je to tak ešte aj dnes? Ak nie, možno je čas si zaspomínať alebo si nájsť niečo nové, čo vás za to pomyselné lano vytiahne hore.

Držím palce, Monika Jalakšová