Zrazu pri mne zastavilo auto. V cudzích značkách sa nevyznám, ledva rozoznám škodovku od trabanta. Nuž, toto bolo nádherné metalízované auto, z ktorého vystúpil ON. Typický úspešný muž dnešnej doby, pri pohľade na ktorého sa rozbúcha každé ženské srdce. V rukách držal kožený kufrík so zlatým uzáverom, jeho plášť mal značku vychýrené- ho módneho tvorcu, kravata bola pripnutá zlatou sponou, hodvábne sako ušité na mieru, košeľa mala najmódnejší strih. A nad tou mužskou krásou sa vznášala decentná vôňa drahej kolínskej. Ako naschvál sa mi v tej chvíli odtrhlo ucho na taške a na zem sa rozprsklo vrecko s mliekom, na ktorom plávali chrumkavé rožky. Zahanbene som sa zohla a zbierala zvyšky nákupu. Vtom som uvidela lesknúce sa kvapky mlieka na bezchybne vyleštených topánkach môjho Casanovu 20.storočia. Zarazene pozeral raz na mňa, raz na svoje topánky, potom sa však usmial a papierovou vreckovkou si utrel mlieko z topánok. Keď ju odhodil do koša, obrátil sa na mňa a spýtal sa: „Slečna, môžem vás pozvať na koňak?“ - celá som sa zapýrila a ticho zašepkala: „Som pani, ale vaše pozvanie rada prijmem.“ Prvýkrát vo svojom živote som sedela v takej prepychovej reštaurácii, miestnosť bola celá zaliata červeným svetlom a z diaľky sa ozývala tlmená hudba. Môj spoločník sa mi predstavil ako dr. Konečný, no pre mňa to bol božský Giacomo Casanova. Zaľúbene som sa na neho pozerala a popíjala vynikajúci koňak.
On zrazu do svojich pestovaných rúk zobral moje, pritisol si ich k perám a zašepkal - Je ťaime mon chou, ma chérie... S vyvalenými očami som sa na neho pozerala a rýchlo som si uchlipla koňaku, aby som neskolabovala. Avšak on naďalej držal moju ruku pri svojej tvári a opakoval pre mňa nezrozumiteľné, ale uchu lahodiace slová. Po chvíli sa príjemná atmosféra preniesla aj na mňa, preto som sa pritúlila k môjmu Giacomovi, ktorý mi recitoval zaľúbené verše. V tom kaviarňou zahrmelo: Jedno veľké pivo! Muž v montérkach a šiltovke s mohutným hlasom sa rozhliadol po miestnosti a jeho pohľad sa zapichol priamo do mňa. V tej chvíli som strašne vykríkla... - „Zobuď sa, čo tak kričíš“- niekto so mnou lomcoval. - „Kde je Giacomo?“ – pýtam sa - „Aký Giacomo, je pol tretej v noci a tebe sa určite podarilo zobudiť polovicu bytovky!“ Trpko som si uvedomila, že to všetko sa mi iba snívalo. Môj Casanova bol iba snom. Pozrela som sa na svojho zákonitého manžela, ktorému vytŕčalo bruško z pyžamy a pomyslela som si -„Aká škoda!“ rýchlo som zavrela oči, aby som dosnívala sen o svojom Casanovi 20.storočia.
0800 105 707 
