Ešte si pretrela oči, no nepomohlo to. Žofia si sadla na okraj postele a prehovorila: „No, zlatko, pomôže ti iba ľadová sprcha. Tak poď- me!“ Rýchlo ju schmatla za ruku a viedla ju do kúpeľne, ktorá stála hneď vedľa spálne Kúzlovcov. Rozospatá dievčina si ledva stihla obzrieť kúpeľňu pripomínajúcu lúku v slnečný deň a už sa ocitla pod tečúcou studenou vodou. Vďaka stenám natretým nažlto sa zdalo, že v celej miestnosti svieti slniečko. Podlaha žiarila sýtou zelenou farbou. Strop bol čistobiely. Uprostred stála drevená vaňa na železných nohách. V nej sťaby bola zasadená sedmokráska so sklonenou hlavičkou, z jej lupienkov striekala voda. Drevené umývadlo na druhom konci bolo obrastené machom.
Piskot, ktorý sa rozliehal po celom dome, vytrhol oddychujúceho dobrosrdečného čarodejníka z hlbokého spánku. Uvidel veľa seba prázdne miesto. Opakovane sa ozval piskot. Náramne sa preľakol, čo sa deje. Bleskovo vyšiel na chodbu a piskot ešte zosilnel. Najskôr nazrel do Máriinej izby, no tá zívala prázdnotou, a tak sa otočil smerom ku kúpeľni. Podišiel ku dverám, počul Máriin piskot a tlmený smiech svojej ženy.
„Prepánakráľa, čo tam stvárate?!“ pobúchal na masívne dvere.
„Už ideme von,“ zvolali obe jednohlasne.
V tej sekunde sa dvere rozleteli a rozkokošená Žofia zaštebotala: „Vieš, Márii som dala v noci troška z toho môjho lektvaru na spanie. Nemohla sa po ňom prebrať, preto som ju hodila pod studenú sprchu. Ideme sa teraz upraviť, ty sa choď tiež obliecť. Čoskoro prídu po Máriu, tak sa musíme poponáhľať.“
Než stihol niečo povedať, už aj boli v izbe.
„No jasné, ale koľko je vlastne hodín?“ zvedavo sa vypytovala Mária. Žofia bleskovo vletela do spálne a zbadala, že ručičky na budíku ukazujú pol ôsmej. Rýchlosťou kométy sa vrátila späť.
„Máme už len pol hodinu! Kým sa ja poobliekam, choď zaniesť kufor hneď vedľa dverí. A ja ti rýchlo ukuchtím niečo pod zub.“
„Už bežím!“ vybehla z izby s kufrom v ruke sťa divé vetrisko. Len čo ho položila, už Žofia bežala zo spálne k nej.
„Čo by si si dala na raňajky?“ „Asi praženicu s krajcom chlebíka, to bude hotové o päť minút. A kde je Dlhofúz?“
„Určite chová naše zvieratká. Nepostávajme tu, poďme sa najesť, on príde za nami.“
„Ty si sadni tuto za stôl a ja ti pripravím tú praženicu.“
„Potrebuješ s tým pomôcť?“
„Vôbec nie, mám to za chvíľu hotové, ako si povedala, ty len seď a pozeraj sa.“ A tak sa pozerala, ako jej ruky kmitajú ani víchor a pripravujú praženicu. „Prajem ti dobrú chuť, moja.“
„Ďakujem, vyzerá veľmi chutne.“ Žofia sa spokojne usmiala, naložila aj sebe a sadla si oproti nej. Práve dojedli, keď sa v kuchyni zjavil Dlhofúz.
„Ahoj, vidím, že vy ste už jedli,“ usúdil podľa špinavých tanierov, ktoré práve Žofia umývala.
„Áno, vieš, nemohli sme na teba čakať. Čo nevidieť prídu po Máriu. Ty sa môžeš najesť, keď odídu, dobre?“
Vtom zazvonil zvonček nad vchodovými dverami. Všetci traja sa k nim rozbehli. Ako tušili, predo dvermi stáli piati draci, ktorí sa zborovo pozdravili. Mária schytila svoj žltozelený kufor a vyšla von pred dom.
„Pripravená na cestu? Alžbetka vravela, že ťa musela prehovárať, aby si šla s nami,“ hovoril drak Bonifác usmievajúc sa.
„Som rád, že sa jej to nakoniec podarilo,“ dodal.
„Áno, som pripravená a celkom sa teším. Nakoniec som veľmi rada, že idem s vami. Ďakujem vám. Budem s vami celý týždeň. Môžem?“ nesmelo sa spýtala a podala ruku Bonifácovi.
„Že sa pýtaš!“ nadšene zvolal.
„Už by sme mali ísť,“ zapojila sa do rozhovoru Bonifácova dračia žena Agrafeňa. Bonifác pozrel súhlasne na svoju ženu a obrátil sa k svojim priateľom čarodejníkovi Dlhofúzovi a Žofii.
A takto sa im prihovoril: „Tak my pomaly pôjdeme, majte sa tu krásne. Týždeň ubehne ako voda...“
Tí dvaja prikývli i načúvali, čo im telepaticky pripomínal: „Nezabudnite navštíviť kráľa, Dlhofúz. Dúfam, že vám bude vedieť poradiť, ako dopraviť Máriu späť domov. Ak nie, zapíšte Máriu do niektorej zo škôl. Do ktorej bude chcieť. My časom prídeme na to, ako ju vrátiť späť do sveta ľudí, treba v to veriť.“ Dlhofúz ho objal: „Neboj sa, musíme to dáko dokázať.“
Vyslal k nemu svoju myšlienku.
„Tak už choďte!“ Žofia sa už lúčila s Máriou aj s ostatnými. Dlhofúz sa k nej pridal.
Keď sa rozlúčili, Mária nasadla na Bonifácov šupinatý chrbát. Jej kufor zobral do svojich pazúrov. Vzlietol a čakal, kým deti nasadnú na Agrafenin chrbát a vezme do pazúrov všetky kufre.
vzlietla k Bonifácovi, zakývali Dlhofúzovi a Žofii. Potom sa vydali na dlhú cestu. Leteli ponad nádhernú krajinu, zhora to vyzeralo ako pomiešané farby. Lesy, lúky, polia i rieky boli z tej výšky prekrásne a Mária sa nevedela vynadívať na toľkú nádheru. Leteli nad čírym morom zelenomodrej farby. Nad ním poletovali biele čajky. Na skalách pri brehu sedeli morské panny, ktoré si česali svoje dlhánske vlasy. Pláž, na ktorej pristáli, bola neuveriteľná. Palmy boli vysokánske, že ani nedovideli na ich vrcholce. Vlny narážali na skaly a morské panny výskali od radosti.
Keď ich zazreli, jednohlasne zakričali: „Dobrý deň!“
Mária k nim nesmelo vykročila. Nevedela sa vynadívať na krásne morské panny. Bola očarená. Ani vo sne ju nenapadlo, že na vlastné oči uvidí bytosti, o ktorých doteraz čítala len v knihách.
„Ahoj, Mária! Ja sa volám Aquabell,“ prihovorila sa jej panna sediaca na najvyššej skale. Vlasy mala kučeravé, zlatistej farby s červeným prelivom. Jej milá bledá tvárička sa roztiahla do skvostného úsmevu. Uši jej zdobili malé červené mušle vytvarované do tvaru jemnej ružičky. Mala oblečený čierny top, ktorý sa výborne hodil k červenej plutve.
„Nerada vás ruším, ale musíme sa vybaliť a najesť. Potom sa môžete rozprávať aj do noci,“ vyrušila ich dračica Agrafeňa a podišla k Márii i Alžbetke. Schytila ich za ruky a viedla ich preč. Mária sa pozerala za pannami. Stále nemohla uveriť vlastným očiam. Ani sa nenazdala, už stáli pred honosným domom. Bol snehobielej farby, strecha bola v tvare hlavy draka. Dvor bol obrovský, s malým parkom a kvetinovou záhradou.
Z obrovskej haly sa išlo rovno do kuchyne, z nej do obývačky, v ktorej boli schody. Všetci vyšli na prvé poschodie. Tu sa nachádzalo presne dvadsaťtri izieb. Mária dostala hneď prvú. Izba bola nádherná ako pre princeznú. Steny boli sýtožltej farby, vynikajúco ladili s gaštanovohnedou podlahou. V strede izby ležala obrovská posteľ. Vedľa nej stál nočný stolík a neďaleko neho mohutná skriňa. Mária si hneď začala ukladať do skrine svoje oblečenie z kufra. Pritom myslela na morské panny, tešila sa, kedy ich znovu stretne.
Pokračovanie nabudúce
0800 105 707 
