Autonehoda

Na  skúškach som síce stále nerozumela, na  čo vlastne tá spojka slúži, nik ani nemal logické vysvetlenie, ktoré by som s  ľahkos- ťou pochopila. Brzda brzdí, plyn pridáva a čo dokelu tá spojka? A načo mám radiť? Idem zo štvorky do trojky. Preraďujem. „Nie, podraďuješ!“ Ozve sa direktívne môj manžel zo sedadla spolujazdca. No, si ty múdry. Podraďuješ, preraďuješ, nie je to jedno? Na  križovatke stojím a  chcem sa pohnúť. Direktívny manžel spolujazdec mi hovorí, aby som si dala jednotku, lebo sa na dvojke nepohnem. A pohnem! Aj na trojke som sa už pohla! To žiadny muž nedokáže. Síce to nevysvetlím, ani neviem, ako sa mi to podarilo, no podarilo sa to už niekoľkokrát. A to nehovorím o pohýnaní sa na  dvojke a  so zatiahnutou ručnou. No povedzte. Aká je to bezpečnosť auta, ak sa môžem na ručnej voziť po  celom meste a  ani o  tom neviem? Ako sa mám na ňu spoľahnúť v kopci? A ešte to bude aj moja vina, ak sa to môj direktívny manžel spolujazdec náhodou doma dozvie. Keby som mu to nezakvačila na nos, ani nevie, tak neviem čo je taký podráždený, že mi auto už nedá. „Počúvaj motor! Sleduj otáčky! Sleduj cestu! Podraď si! Poď rýchlejšie! Spomaľ! To si čo urobila!“
Áááááá, pomóc, asi ho vysadím. Sa voz sám. A  nechlastaj. Vtedy som ti dobrá, inak mi auto do  rúk nechceš dať. Ale ak ťa mám odviezť, niet lepšieho šoféra, ako som ja, že? Už sa vozím celkom sama. Do  práce a  domov. Zaužívaná trasa, donekonečna stále tá istá, niekoľko rokov.
Na rozjazd stačí a naučím sa aj predbiehať. Vonku sneží, ja si s vyhláškou v ruke vyčistím vozidlo a pripravím ho na jazdu. Svetlá svietia, stierače stierajú, smerovky fungujú, značka čitateľná... Mô- žem ísť na  každodennú cestu. Vločky ako v rozprávke. Zastávka, autobus. Bez ostrovčeka. Predbehol ho šofér dve autá predo mnou. Aj ten za ním a vravím si - drž sa ich! To dáš! Nedala som. Autobus sa pohol bez smerovky, na ceste súvislá vrstva snehu, zlá viditeľnosť, bola som v protismere a oproti mne auto. Pred očami posledné minúty života v dvadsaťkilometrovej rýchlosti. Autobus súbežne so mnou. Frajer odporný, urobil mi to schválne. A on si pokračuje v ceste. A ja teraz musím vysvetľovať. A ani nie hocikomu. Futbalistovi! Celá Bystrica ho pozná. Len ja nie. Aj keby stál predo mnou samotný Sagan, ani by som to netušila. A čo, on ma tiež nepozná. Vlastne, teraz už áno. Hm. Sagan je futbalista? Ešte v aute roztrasená volám môjmu direktívnemu manželovi spolujazdcovi, čo so mnou už prestal jazdiť, lebo mi už veril. Aj napriek tomu, že tej spojke som stále nerozumela. Ani radeniu. Zdvihol mobil a hovorím: „Buchla som.“ S  pánom futbalistom som vypísala papiere o nehode, nafotil si, čo potreboval. Tvárila som sa feši, ale dodnes neviem, či som bola. Súhlasila som so všetkým. Víťazoslávne som uplakaná sadla do  auta. Ako sa to dá? Víťazoslávne uplakaná? Dodnes neviem, ale vtedy som sa tak cítila. Pozrela som do  spätného, utrela som roztečenú maskaru na žiadnych mihalniciach, aj soplík pod nosom, po tých mojich sluchách tiekol z  ofinky čierny potôčik z čerstvo nafarbených vlasov, naštartovala som a  pomyslela si, čím som toho chlapa dostala, keď vyletel z auta ako namydlený blesk a vzápätí zmäkol ako pampúšik. No čo, mám svoje čaro aj za volantom.

-iskro