V druhom dome bývali Nikolas a Isabell. Okolo dobrosrdečných očí sa im vytvorili vrásky od starostí, ako uživiť svojho jediného syna Matea. Na rukách mali mozole od tvrdej práce. Mateo si vážil svojich rodičov a pomáhal im, ako mohol. Bol to slušne vychovaný človek, ktorý veril v pravú lásku. Tieto rodiny boli znepriatelené aj pred tým, ako sa im narodili deti, verili, že nebudú musieť nikdy viac spolu prehovoriť ani slovko. No čo čert nechcel, Mateo a Rosalia k sebe zahoreli čistou a úprimnou láskou. Samozrejme to vyvolalo rozruch v oboch rodinách. Mateovi rodičia nemali nič proti Rosalii, lenže nebolo im po chuti mať v rodine takú strigu ako Beatrix. Tá sa s tým nevedela vôbec zmieriť a svoju dcéru vždy zbila, keď zistila, že sa stretla s chlapcom od susedov, to jej dcéru však neprinútilo zmeniť názor a hlavne neoslabilo jej city k Mateovi.
Raz sa mali znovu stretnúť v krásnom parku, kde rástli rôzne kvety, ktoré boli jeho najväčšou ozdobou. Mateo ju čakal pri lavičke, ktorá bola obklopená červenými ružami, hneď ako zbadal svoju milú, objavil sa mu úsmev na perách, no keď podišla k nemu bližšie, zamrzol. Mala prekrásne široké šaty smotanovej farby, ktoré siahali až po zem, zvlnené vlasy, šťastný úsmev a aj v očiach mala iskričky. Ale potom mu pohľad padol na jej ruky posiate modrinami od bitky. Vedel, že to je pre ich stretnutia a to ho trápilo. S trasúcim hlasom k nej prehovoril, keď si ju pritiahol bližšie k sebe: „Takto to už ďalej nejde, moja milá. Nemôžem sa dívať ako trpíš... Musíme dačo urobiť... Buď sa prestaneme stretávať alebo vymyslíme niečo, čo dá dokopy mojich rodičov s tvojou mamou.“ „Niečo vymyslíme, neboj sa. A nie je to až také hrozné, ver mi. Budeme sa stretávať aj keby čo bolo!“ zvolala a zovrela mu pevnejšie ruku.
Objal ju i pobozkal na vrh hlavy, s povzdychom odvetil: „Samozrejme. Len choď už domov, než tvoja mama na to príde, že nie si doma.“ Vzdychla si, ale poslúchla ho. Doma ju čakalo peklo, mama ju hrozne zbila, pretože sa dovtípila, že sa znovu stretla s Mateom. Rosalia potom ušla do svojej izby a tam sa horko rozplakala. Prelievala mnoho sĺz, odbila dvanásta hodina a pred ňou sa zjavilo dievčatko. Malo vlnisté dlhé blond vlasy, peknú tváričku. Malo oblečené volánikové biele šaty... A dokonca krídla. Rosalia neverila vlastným očiam, vstala z postele a veľmi pomaly šla ku kozubu, kde stálo to čarokrásne stvorenie. Keď k nemu prišla, jemne sa dotkla snehobielych krídel, vtom sa osvietila celá miestnosť, všetky ranky a modriny jej zmizli. Neveriaco si obzerala ruky.
Zmätene i s vďačnosťou naň pozrela: „Kto si?“ S tým najkrajším úsmevom jej odpovedalo: „Volám sa Láskovláska, ty sa mi nemusíš predstavovať, Rosalia. Asi to bude znieť neuveriteľne, no ja som tvoj strážny anjel lásky.“ „To sa mi sníva, však? Ty nemôžeš byť skutočná, to je znovu len môj ďalší bláznivý sen,“ zasmiala sa Rosalia prechádzajúc po chyži. „Veru nie, nesnívaš. Ty a Mateo potrebujete moju pomoc, dúfala som, že nebudem musieť zasiahnuť. No tvoj milý má pravdu, takto to už nejde. Keď si odstrihnem pramienok vlasov na viditeľnom mieste a hodím ho do kozubu, uvoľní sa z neho kúzlo, ktoré vám pomôže. Hoci mi to pokazí účes. Ale čo by som pre vás neurobila?“ S mrknutím na svoju zverenkyňu z malej striebornej taštičky, ktorú mala v pravej ruke, vytiahla nožničky. Nemilosrdne vybrala ten najkrajší zvlnený prameň, ktorý bolo dobre vidieť a odšmykla ho, zahodila ho do ohňa, ten zbĺkol strieborným plameňom. „Ďakujem. Ale nemala som ani tušenia, že existuješ. Prečo si sa mi ukázala?“ Hodila na anjela nechápavý pohľad. „Chcela som ti zahojiť rany. My všetci anjeli máme liečivú silu v krídlach, máloktorý človek odolá nedotknúť sa našich krídiel. Keď sa kúzlo rozšíri po izbe, tak na mňa zabudneš. Kúzlo buď pomôže tvojej mame prísť k zdravému rozumu, alebo vám pomôže nabrať odvahu k úteku... Je to na osude...“ Ako Láskovláska odpovedala, začala miznúť. Zmizla skôr, než sa Rosalia stihla ešte niečo opýtať. Zrazu ju chytali driemoty, šla si ľahnúť. Asi o hodinu sa z kozuba začal do izbice rozsypávať strieborný prach. Poleno, čo dotlievalo, sa odkotúľalo na drahý koberec zo Španielska. Chytilo sa od ohňa a zbĺklo obrovským plameňom, ktorý sa rozšíril po celom koberci. Bolo to vidno aj cez oblok susedov, všimol si to Nikolas pri čítaní svojej obľúbenej knihy. Náhodou sa pozrel do obloka, a keď uzrel plameň, odložil knihu a bežal k susedom. Búchal, ba až trieskal na dvere, no trvalo hodnú chvíľu, kým mu Albert otvoril. Ten sa ho s obavami v očiach spýtal: „Preboha, čo sa stalo, Nikolas?“ Nikolas zadychčane odvetil: „V Rosaliinej izbe horí!“ „Ja idem za ňou a ty, prosím ťa, choď do studne po vodu,“ rýchlo povedal Albert a vybehol hore schodmi. Keď otvoril izbicu, oheň už pohltil celý koberec a dym ho vôbec nedusil... Mal nezvyčajne príjemnú vôňu, začudoval sa, no než sa spamätal, Nikolas vylial vedro vody na koberec, ktorý bol v plameňoch. Okamžite bolo po ohni. Zobrali skoro zhorený koberec a potichu vyšli z izby, aby nezobudili pokojne spiacu Rosaliiu. Ráno sa naši zaľúbenci radovali, že ich rodičov táto príhoda spojila, aj keď sa Mateo dostal do veľkého šoku pri pomyslení, čo sa mohlo jeho milej stať. Stáli za domom pri honosnom koči, do ktorého zapriahli krásne biele tátoše. Stále ju objímal, mal zaborenú bradu do jej vlasov, no vtom začuli Beatrixin hrozný krik, vyčítala Nikolasovi, že jej zničil drahý koberec a vôbec ju nezaujímalo, že jej dcéra mohla umrieť.
Mateo odstúpil od Rosalii a vyhŕkol: „Čo keby sme ušli? Utečme, prosím!“ Pozrel do uslzených očí, ktoré s ním súhlasili. „A tvoji rodičia?“ „Tí to iste pochopia.“ Bez slova vbehla cez zadný vchod do domu a z pivnice schmatla drevenú truhlicu plnú peňazí. Potom rýchlo vysadla do koča, Mateo bol pripravený ho viesť, švihol bičom a už leteli, míňali lesy, polia, dediny i mestá. Zastavili sa až vo Francúzsku, v hlavnom meste Paríž, tam si kúpili ten najkrajší dom a žili v ňom s veľkou láskou.
Kladiete si otázku, že prečo ich rodičia nehľadali? Ale pokúšali sa, no Láskovláska nad tých dvoch zavolala ochranný štít nevideľnosti a ich noví priatelia na ten čas zabudli, že existujú. Prešiel nejaký čas a v Paríži zazvonili svadobné zvony, Mateo a Rosalia po obrade vyšli z chrámu, pozvaní hostia o dušu tlieskali a hádzali ryžu. Rosalia v diaľke zbadala akési usmievajúce dievčatko s chýbajúcim pramienkom vlasov, zdalo sa jej známe, pocítila, že sa mu musí poďakovať, hoci nevedela za čo. Naznačila perami: ĎAKUJEM. Dievčatko sa srdečne usmialo a poklonilo sa. Šepla: ,,Ďakujem z celého srdca.“ „Čo si vravela, milá moja?“ Obrátila zrak k svojmu manželovi a zasmiala sa: „Vlastne nič, ani neviem, prečo som to povedala.“ S úsmevom si ju nežne pritiahol bližšie, vrúcne ju pobozkal a vtom sa ozval obrovský potlesk svadobčanov.
Simona Strelcová
0800 105 707 
