Je táto veta doslovne pravda? Zistila som, že nie celkom. Prečo? Všetci ľudia sa menia. Počas svojho života získavame skúsenosti, vedomosti, vnímame okolie, ľudí a situácie v ňom. To všetko ovplyvňuje zmeny v nás samých. Niečo úplne pochopíme, zvládame riešenie situácií hravo a slobodne, niečo zasa cítime ako „boľavé“, „zlé“ a konáme a reagujeme tak, aby nás to „bolelo“ čím menej.
Vo veciach, ktoré zvládame hravo a ľahko chceme zvyčajne pomôcť iným ľuďom tiež ich zvládať s ľahkosťou, chceme ich „urobiť lepšími.“
Ale ako? Je dobré ľuďom vysvetliť, ako tieto veci fungujú a prečo ich zvládame ľahko. Okrem toho ľudia aj vnímajú, či to, čo hovoríme, aj žijeme. Či je to pravdou. Pravdu ľudia akceptujú. Cítia, že je to tak.
Zistila som, že ľudia si často nepamätajú „múdre slová“, ktoré im vravím. Skôr ich inšpiruje to, čo konám. Z toho cítia, čo je pravdivé, môžu vidieť v živote, čo skutočne funguje a tiež to zmeniť. Preto je môj názor ten, že ak chceme, aby ľudia boli lepší, my sami musíme byť lepší. Na to, by človek niečo zmenil je potrebné aby to CHCEL zmeniť. K tomu, aby chcel potrebuje tejto myšlienke veriť. A uverí najlepšie vtedy, keď vidí, že to skutočne niekomu funguje. Vtedy je schopný zmeniť veci, inšpiruje ho, že vidí reálne, ako to funguje. Samotnú zmenu ale vykonáva človek, on sám ju zvládne. Preto sa vrátim na začiatok, že nie je celkom pravda, že „my meníme ľudí.“ My ich môžeme inšpirovať, spôsobiť to, aby chceli. Zmenu ale urobia oni sami.
Preto by som možno tému nazvala „ako sa ľudia stanú lepšími.“ Mne je tento spôsob bližší. Je to zdanlivo malý rozdiel v slovách. Ale veľký v princípe. Totiž ak „urobíme ľudí lepšími“, budú len našim efektom. Podľa mňa v tom nie je pochopenie a prijatie zmeny za svoju. Takáto zmena nebýva trvalá. Ale ak umožníme ľuďom „stať sa lepšími,“ umožníme im byť príčinou svojej zmeny, pochopiť ju a prijať, lebo je správna.
Vtedy ľudia menia veci natrvalo, lebo ich skutočne považujú za pravdivé a správne a chcú podľa nich žiť.
Zdá sa to zložité? Nie je.
Napríklad ak chcete synovi pomôcť naučiť sa dobre čítať. Poviete mu, že každý večer bude sedieť dve hodiny a čítať povinné čítanie, lebo to je správne, veď aj v správach to hovorili odborníci. Čo myslíte, čo vás každý večer čaká? Budete „tlačiť tekvicu pod vodu“ a vždy keď povolí tlak, tekvica aj tak vypláva. Ale ak vy sami čítate a syn to vidí, ak mu vyberiete knižku, čo ho bude baviť, podporíte ho, dáte mu svoj čas a vzor, čoskoro bude určite čítať rád a skutočne dobre.
V čom je rozdiel? Umožnili ste mu, aby CHCEL zmenu. A on môže byť hrdý, že ON zvládol túto vec. Každá vec, ktorú umožníte ľuďom zvládnuť, im pomáha rásť, viac ich uschopňuje. Dáva im vieru vo vlastné úspechy a zvládanie vecí.
Vtedy chcú sami rásť. Keď ich „meníte“ vy, budú vždy od vás čakať impulz a možno sami ani nebudú chcieť rásť. Budú čakať, že aj to zariadite vy. Dôležité podľa mňa je aj to, či táto zmena, ktorou chcete človeku pomôcť k zlepšeniu, skutočne pomáha človeku stať sa lepším. Či slúži hlavne jemu, alebo len vašim zámerom.
Ťažko vás poslúchne montážnik, keď mu poviete, že má spraviť XY montáží, rodinu nech neberie v úvahu, veď má veľký plat. Ale ak mu poviete: máme na montáž stanovenú túto sumu peňazí, či budete dvaja, či traja, tento obnos delíme medzi vás. Ak to zvládnete dvaja, budete mať viac peňazí, ak traja, budete mať viac voľna. Ako to teda urobíme, vyberte si. Ak má túto možnosť určiť si, čo je pre neho dôležité, nemá už dô- vod reptať na málo času, či málo peňazí. Možno vás prekvapí, že keď bude robiť s chuťou a má jasné pravidlá, skutočne bude mať záujem, aby boli jeho montáže rýchlejšie a viac sa o to snaží on sám.
Aby sme boli schopní niečo zmeniť, myslím si, že potrebujeme cítiť aj rešpekt. Že ten, kto od nás očakáva zmenu, nás zároveň akceptuje. Niečo v duchu „poznám ťa, viem že sa snažíš. Čo keby si skúsil toto, pôjde ti to lepšie.“ V tomto duchu je človek ochotnejší k zmene, lebo sa nepotrebuje brániť a hľadať „dôvody“ prečo je dobrý aj tak. Veď o to predsa ide, človek je dobrý aj tak, len chcete, aby niečo zvládal rýchlejšie, či viac, prípadne inak. Preto si myslím, že nestačí povedať „rob už niečo so sebou, ty debil, už aj slepý by videl...“ V tomto duchu sa človek bude v prvom rade brániť a všetky (aj dobré) rady pôjdu nazmar.
Ďalšou vecou, ktorá stojí za zamyslenie je aj to, že ak doteraz niečo išlo iným spôsobom a teraz je potrebná zmena toho v množstve, spôsobe, či inak, tak nepotrebujeme len „zlepšovať“ ľudí. Potrebujeme „zlepšovať“ aj seba. Ak my sme inšpiráciou na zmenu k lepšiemu, tak najprv my musíme mať túto zmenu skutočne zvládnutú a žiť ju.
Kde inde totiž naši ľudia majú brať príklad?
Ak príkladom nebudeme my, budú si brať príklad inde, tam kde rast a zlepšenie skutočne je. A to sa nám zasa nemusí páčiť. Môžu totiž rásť iným smerom, nie horším, či lepším, len iným. Všetko sa totiž mení. Aj naše okolie chce rásť. Je dobré, ak ho k tomu budeme inšpirovať my, vtedy budeme môcť rásť spolu. Preto vám prajem, nech ste žiarivou inšpiráciou pre všetkých, ktorí chcú zmenu k lepšiemu a nech spolu dokážete rýchlo, ľahko a slobodne rásť.
S Láskou Monika Ponická
0800 105 707 
