Napríklad som pomohla synovmu kamarátovi tým, že som zavolala jeho mame, keď ma o to poprosili. Bola v zložitej situácii a ja som ju dokázala povzbudiť, vypočuť. Nikdy som ju nevidela, ani nepoznala. A viete, čo sa stalo? Išla som kupovať stoličky. V obchode práve nikto nebol, tak som zavolala na číslo na dverách. A viete, koho to bolo číslo? „Náhodou“ práve tejto panej. A tak mám úžasné stoličky za úžasne dobrú cenu. Proste sa to dobro nestratilo, ale znásobilo sa, pritiahlo si nás. Toto dobro bolo veľmi jednoduché, v podstate „v malom“ okruhu. Takýchto krásnych súvislostí zažívam denne množstvo. Poznám však skvelých ľudí, ktorí dokážu dávať dobro aj v omnoho väčšom a dokážu ho dávať aj bez miliónov na účte. Dokonca, podľa mňa, skutočné dobro sa nedá kúpiť, nie je hmotné. Kúpiť si môžete knihu, kurz, seminár, ale nekúpite si poznanie, pochopenie, porozumenie. Podľa mojich pozorovaní všetko, čo robíme, ako myslíme, čo hovoríme, má nejakú odozvu. A tá má presnú logiku.
Ak si budete všímať príčiny a následky, zistíte, že fungujú úplne presne. Mám odskúšané, že keď mi niekto ublížil, vždy, keď som už mala vec v sebe spracovanú, prišla situácia, v ktorej práve tento človek potreboval moju pomoc, bol odkázaný na to, čo urobím. Akoby to bola skúška, či som naozaj spracovala to, čo mi človek urobil a mohla som celú situáciu dobre rozriešiť. Dobre pre všetkých, aj pre neho. Napríklad, jeden právnik pomáhal jednému môjmu rodinnému príslušníkovi. Poriadne si spis ani neprečítal, bolo to len „číslo v poradí“. Malo to vplyv na výsledok. O pár dní mi do práce prišiel mail, že potrebuje náš produkt. Nevedel, komu píše. Keď som sa mu ozvala, bol takmer v šoku. Pohovorili sme si a ja som mu skutočne chcela pomôcť, ako každému inému zákazníkovi. A on všetkých konkurentov poslal preč a vybral si práve mňa. A takto to je, ak chceme konať dobré veci, konáme ich bez odsudzovania druhých ľudí. Vtedy máme možnosť „vyžehliť“ mnohé „prešľapy“, ich aj svoje. Konanie vo veľkom, aj konanie dobra, má svoju zodpovednosť, úmernú „veľkosti“ vplyvu. Preto ak chceme robiť veľké veci, najprv urobíme mnoho malých dobrých krokov. Akoby sa naladíme na správny tón. Zároveň je to naša škola, skúsenosť a bez nej by sa ťažko zvládali veľké veci. Keď je nám niečo prirodzené, ide nám to bez námahy. Prečo? Lebo s tým súznieme, robíme to prirodzene, bez premýšľania, máme zato, že takto je to dobré a správne a ani si to neuvedomujeme. Tým dávame tomu dostatok našej energie a nevytvárame si „brzdy“ v mysli premýšľaním o správnosti tejto veci. Keď sa rozhodneme konať dobré veci, príde čas, kedy nám napadne, ako to robiť lepšie, efektívnejšie, pre väčší okruh ľudí. Začneme robiť kroky, ako to dosiahnuť. Postupne naplánujeme, ako zrealizovať našu ideu a nájdeme cesty a začneme realizovať. Často práve vtedy prídu „skúšky“, ktoré preveria náš skutočný zámer. Patrí to k veci a práve tu je náš priestor veci dobre nastaviť, lebo už máme aj skutočné spätné odozvy na našu snahu. Je veľmi dôležitý skutočný účel, pre ktorý to robíme. Naša „energia“ totiž vždy znie v pravdivom tóne, v tom, ako to naozaj je. Nie v tom, ako to prezentujeme.
A práve naše naladenie nám priťahuje to, ako veci prebiehajú. Napríklad my vydávame bezplatný časopis, mesačník. Píšeme v ňom o tom, ako naši klienti (osoby s telesným postihnutím) môžu získať rôzne formy zákonnej pomoci, príbehy zo života, predstavujeme rôzne formy terapií, aj alternatívnych, ale aj rôzne kultúrne podujatia, ktoré sú pre nich bezplatné a sú pre nich aj bariérovo prístupné, či iné formy pomoci, ktorá im pomôže žiť plnší život. Naša reklama je v tomto časopise minimálna, ale záujem stále stúpa. Prečo? Lebo im ponúkame to, čo skutočne potrebujú. Možno vďaka tomu prebehli mnohé ich vybavovania hladko, bez konfliktov a trápení, lebo poznali správne odpovede. Možno si mnohí uvedomili, že nie sú sami a že rie-šenia sú vždy. Spätná odozva na túto našu spontánnu snahu pomôcť je veľmi pozitívna, od samotných ľudí, od úradov, kde ich vybavujú, od organizácií, ktoré sa touto problematikou zaoberajú. A pritom to vôbec nie je „trendový“ nosič informácií, len obyčajný, skromný mesačník. Ale náš zámer pomôcť je v ňom cítiť, naše motto „ako sa DÁ“ je pre týchto ľudí dôležité. A naše nadšenie a radosť, že môžeme trošku prispieť k dobru, cítia aj iní ľudia a snažia sa nám pomôcť. Radia nám, píšu, zúčastňujú sa. A to je to skvelé. Tento dobrý účel si sám priťahuje priaznivcov.
Potrebovali sme k tomu veľa peňazí? Vôbec nie. Len sme sa rozhodli, že namiesto pier a tričiek bude mať väčší význam rozdávať dobré informácie. A ako vznikol náš nápad? Tak, že som sa stretla s mamou jednej našej imobilnej klientky, mali sme obidve potrebu viac pomôcť ľuďom okolo seba. Po jedinom stretnutí a pár telefonátoch sme ešte ten mesiac vydávali prvé číslo. Jednoduché, však? Skutočne to je jednoduché, treba mať dobrý zámer, dobrý účel a jednoucho ho urobiť. To je moja skúsenosť. Dobré veci nebývajú zložité. My sami sme si motorom alebo brzdou. Ak cítime, že treba urobiť niečo dobré, tak to proste urobme. Že neoslovíme úplne všetkých ľudí na svete a že budú aj kritici? Áno, tak to môže byť. Ale je dobré zrealizovať dobré veci tam, kde môžeme a nemať strach. Pravda aj tak vyjde na svetlo a čas nám ukáže, že žiadne dobro sa nestratí, ale naopak môže vytvoriť ďalšie dobrá. A ak je človek šťastný, napĺňa ho deliť sa so svojím šťastím, chce, aby boli šťastní aj ostatní. Nie je to nadnesené, je to dokonca trochu „sebecké“. Viete prečo? Lebo keby bol človek šťastný sám, ostatní by mu nerozumeli, nemali by spoločné témy a pravdepodobne by sa stal tiež „ne-šťastným“. Preto ak ste šťastní a máte sa dobre, snažte sa, aby tak bolo aj ostatným, vám samým sa potom bude žiť ľahšie a ešte lepšie a veľkosť svojho konania dobra ešte zväčšíte. A ja vám prajem, nech sa vám to darí častej- šie a častejšie.
S Láskou Monika Ponická
0800 105 707 
