Hlavu si lámeš, uvažuješ, kde si vytvoríš profil a načo to vlastne bude dobré. Po ťažkom uvažovaní a rozhodovaní, zvažovaní pre a proti si hovoríš, že na Pokeci sú deti a iní nevyspelí jedinci a s vysokým predpokladom dôvery k vyspelosti dospelého národa sa prihlasuješ na fejzbúk. Zadáš meno, priezvisko, dokonca odtajníš aj svoje pohlavie. Oukej, keď je profil vytvorený, uvádzaš v ňom aj to, odkiaľ si, kde pracuješ, kde chodíš, či kde si chodil do školy... Čaká ťa niekoľkodňová a pre šikovných aj niekoľkohodinová práca s tým, aby si pochopil celý proces fungovania fejzbúku.
Kto sa stane mojim priateľom? Ako? Kde sa pridávajú fotky? Tvoria albumy? Čo je verejné, neverejné, pre priateľov, pre známych?
Kto je priateľ, kto je známy? Krvopotne si ich zadelíš, na čo vlastne koniec koncov aj tak nakoniec zabudneš. Jednoducho si nebudeš pamätať koho kde máš a na základe čoho si ich tam dal. Nevadí. Ale máš to. Jééééééj! Skupinové diskusie! Tu mi pomôžu a ja pomôžem im... To je ale krásne, so slzou v oku pozeráš do monitoru. Ľudia sa predsa len majú radi. S výrazom nevyspelého jedinca čítaš diskusie, radíš, pomáhaš, hovoríš o vlastných skúsenostiach, biješ sa za slabších. Pýtaš sa, radia tebe, pomáhajú...
Pár dní ani nevnímaš sarkazmus a dobŕdzanie tých, čo si fejzbúk pomýlili s pokecom a pod nevyspelými alebo nejasnými pomenovaniami vlastných profilov si posilňujú vlastné ego. Tu sa naťahujú pre vysokú cenu sedačky... Tam sa naťahujú pre to, či je nafotená starožitnosť starožitnosťou a kto má doma čosi kraj- šie a staršie. Mamičky sa naťahujú, ktorá mala horší pôrod, či mala ťažšiu laktačnú psychózu, viac nastrihnutú hrádzu či horší prístup lekára. V inej skupine rozšliapali snahu mamičky zastať si inú mamičku, ktorá predávala béžové nohavice, ale v skutočnosti inej prišli maslové. Stáli až euro a boli k nim uvedené nejasné informácie!
V štyridsiatich ôsmich skupinách na vás vykukne meno inej panej, ktorá si od jednej účastníčky z tých štyridsiatich ôsmich skupín neprebrala balík, lebo naň zabudla počas pôrodu a balík sa vrátil. Tak poškodená nelenila a postarala sa o to, že už vlastne všetci vieme meno, priezvisko, dátum narodenia, bydlisko a možno aj stav žienky, ktorá sa vykašľala na nohavice za euro pri vlastných problémoch.
Preboha!
Jedno dieťa z východu zjedlo čips! Slaný, mastný, s kopcom éčiek! Čo je to za matku? Či nebodaj starú matku? Všetky zúčastnené by sa pozreli na to, či si dovolí rodina dať ICH dieťaťu niečo také nezdravé! Sociálku na ňu. Veď v supermarkete je oddelenie bio. Bio zelenina, bio mäso... Bio všetko. Kde sa píše, že je to bio, je to bio. Bodka. Nevadí, že odpadla ceduľka z bio mrkvy na nebio jablko a niekto to zdvihol a zle položil. Všetci sa natierajú bio kokosovým olejom, ožarujú bio lampou, natierajú bio krémami, jedia bio-raw stravu... A nejaká matka dá drobcovi čips?! Veď to dieťa do rána nemôže prežiť, čo to urobí s tým organizmom. Malým. Krehkým. Nevinným. Jooooj. Sedíš, čítaš. Zareaguješ a spomenieš ne/vyspelosť tých, ktorí jeden druhého napádajú. Dáš najavo svoj nesúhlas. A hyeny majú ďalšiu obeť. A ty zas s výrazom nevyspelého jedinca čítaš, čo ti píšu, snažíš sa ešte odpovedať, ale nedá sa ti reagovať. Fejzbúk nereaguje. Fíha. Šak oni ťa odtiaľ vyhodili. Dozrievaš , nie v zrelú osobnosť, lebo ňou už si, to iba tvoj výraz pri čítaní diskusií je ako výraz nevyspelého jedinca, ale v osobu, ktorá dôverne spoznala fejzbúkové diskusie a časom takmer všetky (okrem tých, odkiaľ ťa už vyhodili) opustila, lebo inak by z toľ- kého kotkodákania skončila v kuríne spolu s ostatnými.
Ingrid Škropeková
0800 105 707 
