A tu niekde celý problém vzniká. Vyhorený človek sa nie je ochotný prijímať a dávať rovnomerne, alebo túto rovnováhu zachováva iba vo veľmi úzkom meradle. Ak napríklad stretnete veselého kamaráta v pizzérii a objednáte mu kofolu, je úplne prirodzené, že vás stiahne k svojmu stolu, rozdelí sa o pizzu a dobre sa porozprávate o všetkom novom. Ak v pizzérke stretnete užialeného, sklesnutého spolužiaka, tak na otázku, čo sa deje, bude jeho odpoveď vyzerať takto: „Radšej sa nepýtaj, nič mi nevrav, dajte mi všetci pokoj, veď ja som to už všetko zažil a lepšie už nebude...“.
Ak človek nevie, ako mu pomôcť, asi radšej vycúva a žiadna výmena sa nekoná.
Svet očami matriošiek
Krátkodobo sa do podobných negatívnych emócií dostal asi každý, v závislosti od situácií, ktoré zažíval a vedel alebo nevedel spracovať. Nespracovaním niektorej situácie môže v mysli človeka vzniknúť jazvička, hrča či poranenie. Človek síce funguje ďalej, ale poranenie pretrváva.
K vyhoreniu dochádza vtedy, keď tieto negatívne stavy trvajú dlhodobo. Zvyčajne je príčinou to, že človek nevie stráviť nejaký problém či zážitok. Nevie ho odpustiť – pustiť od seba. Nevie sa sústrediť na reálny svet okolo seba, je vtiahnutý do problému a vidí svet pokrivený svojím pohľadom. Tým sa problém nafukuje a vrství, no nerieši. V tomto prípade si človeka predstavme ako sklenenú priehľadnú matriošku. Keď sa tá úplne najvnútornejšia časť pozerá smerom von, komunikuje a koná, musí tak činiť cez svoje vonkajšie obaly.
Keď s ňou komunikuje okolie, tak kým prejde komunikácia k najvnútornejšiemu jadru, musí všetky vonkajšie vrstvy prekonať. V nich sa nachádzajú všetky situácie, ktoré sme zažili, dobré aj zlé. Ak by človek nemal poranenia z predchádzajúcich skúseností, nemal by žiadny strach, žiaľ či hnev. Situácie by boli len situácie a komunikácia von aj dnu by bola radostná, jasná a dobrá, lebo taká je aj podstata človeka. A obaly matriošky by boli priehľadné, jasné, bez vzorov, zhlukov či krivých vrstiev. Ľudia však mávajú aj predchádzajúce skúsenosti a tie na obaloch zanechávajú obrazce, tvary. Cez tie potom komunikácia plynie von aj dnu a je nimi ovplyvnená. Vidíme len to, čo k nám cez obrazce predchádzajúcich skúseností presvitá.
No aj z nás je vidno len presvitajúcu časť, nie celok. Väčšina ľudí s nami komunikuje iba na základe toho, čo vidia cez matrioškové obaly. Nevidia nás „celých“. Aj keď cítime, že by sme mali byť veľkí a robiť väčšie veci a viac byť „vidieť“, naše „zatemnenia“ z minulosti náš môžu oklamať. Vyvolali totiž odozvu okolia, ktorá nezodpovedá našej skutočnej veľkosti. V takom stave sa človek začne cítiť nepotrebný, akosi nazvyš, vie, že nedáva, čo by mal a preto nie je schopný ani brať, čo by mohol. A v tomto pocite nevidí svoju hodnotu, možný prínos, potrebnosť. Práve naopak, v obave, aby škody neboli ešte väčšie, cúva viac dozadu a zneviditeľnieva sa, vypadáva z kolektívu, prípadne sa trestá. Prestáva mať konštruktívne plány, nevidí ich zmysel, nevidí budúcnosť, akú by mohol mať, len „tresty“, ktoré by mali prísť. Tu nastáva vyhorenie: ako roj iskričiek sa rozplýva to, čo človek vytvoril a keďže dobrý spoľahlivý vesmír odpovedá na naše priania, človek dostáva, čo si pýtal. A pritom na začiatku boli na matrioške iba drobné fliačky. Problém bol, že sme uverili, že sme o tie fliačky menší. Ale to nie je pravda! Naša bytosť je za tými fliačkami stále žiarivá a celá. Aby ste z tohto stavu človeka naštartovali, je potrebné fliačky postupne eliminovať.
Kto pomáha druhým, pomáha sebe
Každý človek má ako bytosť nekonečnú hodnotu a stojí za všetku námahu, aby sa stal sám sebou a v tomto stave mohol byť skvelým tvorcom skvelých vecí. Potrebnosť každého je podmienená tým, že sa všetci nejakou mierou ovplyvňujeme a čím lepší budeme, o to lepší bude svet, v ktorom žijeme. Preto akoukoľvek pomocou iným pomáhame aj sebe. Ak teda človek má takú vysokú hodnotu, prečo sa ocitol v stave „vyhorenia“? Podľa mňa preto, lebo o tom nevie. Vždy, keď sa nám podarí presvedčiť človeka o jeho potrebnosti, zmažeme tým veľa fľakov z jeho matriošky. Dali sme mu možnosť oživiť tie svoje časti, ktoré už mal za pochované.
Tým mu vraciame aj schopnosti týchto stratených častí, teda nové možnosti.
Postupne, s uvedomením svojej hodnoty a potrebnosti, začne opäť dávať. Keďže v tomto stave je človek a jeho svet v chaose, treba začať chaos meniť na poriadok. Treba začať s čímkoľvek, v čom vidí možnosť zmeny k lepšiemu a utvrdiť ho v tom, že sa to dá. Pohádali ste sa s rodinou a chýbajú ti? OK. Zavolajte im, povedzte im všetko úprimne a opýtajte sa, čo môžete pre nich urobiť. Aj vy im predsa chýbate. Že môžu byť najprv odmietaví? Nevadí, pokračujte, kým ich nepresvedčíte, že to myslíte vážne, aby si mohli aj oni uvedomiť, že máš pre nich cenu a chýbaš im.
Urobili ste všetky hriechy sveta? OK! Človek tak skúsený, že si to uvedomuje, má nesmiernu cenu, lebo ich už nikdy nezopakuje. Nebo je plné „prúserárov“: Mojžiš zabil človeka, Augustín bol darebák, František bol opilec a hýrivec. Ako sa stali takými príkladmi pre mnohých? Priznali si to, napravili to a uverili, že sú tým očistení, lebo chceli byť očistení a viac to na nich nemalo vplyv. Mali cieľ, ktorý pre nich mal zmysel, išli za ním a urobili toľko dobra a veľkých skutkov, že na malosť už nebol priestor.
Nie je potrebné sa za zlé veci trestať: je potrebné ich napraviť a poučiť sa. Preto človeka pravda oslobodí. Pravda je aj o tom, že si našu cenu určujeme my sami. Ak svoje „neúspechy“ vidíme len ako štatistiku na ceste za zmysluplným cieľom, tak nás na ceste za cieľom nemôže zastaviť prehra. Nemáme dôvod sa cítiť „vinný“, „menejcenný“ či „menej potrebný“. Upravíme plán a kráčame za cieľom ďalej.
Nechajte minulosť minulosťou
Z praxe poznám človeka, ktorý ako dieťa stratil rodinu a vyrástol v domove. Bol perfektný murár a presadil sa aj v Nemecku. Potom sa oženil, mal dve deti. Počas týždňoviek nebol manželský život jednoduchý a manželstvo sa rozpadlo. Tento človek to cítil ako zlyhanie. Bol opäť bez domova, jeho deti nemali kompletnú rodinu a to bolo podľa neho to najhoršie na svete. Hoci mohol svojou prácou zlepšiť situáciu sebe aj im, paralyzovala ho hrôza z nej, menil roboty, zarábal málo aj v dobách, keď murári zarábali skutočne veľa. Trvalo to niekoľko rokov a on žil stále v minulosti, dobrej aj zlej. Medzitým deti vyrástli, aspoň tento „kameň“ prestal byť tak paralyzujúci a on dokázal pochopiť, že život išiel ďalej. Hoci bývanie rieši stále provizórne, začal splácať svoje dlhy, zamestnal sa v Anglicku a začal vidieť aj svoj prínos, svoju potrebnosť. S deťmi sa stretáva rád, lebo aj u nich vidí budúcnosť a svoju účasť v nej. Svojou skvelou prácou spláca priateľom svoje resty a oni to oceňujú, lebo je vo výmene.
Čo dodať?
Myslím, že je dobré si priznať, ak si myslíme, že niečo sme mali urobiť inak a vidíme to ako problém. Lebo tak problém môžeme riešiť a nájsť v ňom oslobodzujúcu pravdu. Buď riešime problém my, alebo problém rieši nás – veď sme ho sami vytvorili! Prajem vám, aby ste ako jeho tvorcovia našli dostatok sily aj na to, aby ste ho vyriešili.
Autor: Monika Ponická
Článok bol uverejnený v časopise Úspešní manažéri.
Marec 2014
0800 105 707 
