Toto je pravdou za predpokladu, že naše emócie blúdia po emočnej škále hore dolu. Ak je však emócia človeka trvalejšie ustálená na niektorom vyššom bode emočnej škály, môže to byť inak. Predstava zvislého kolesa sa môže zmeniť na horizontálne koleso (ležiace). Aj na ňom je bod „teraz“, ale pohybom môže vytvárať špirálu, smerom hore, ale aj smerom dolu. Smer špirály je pre tento prípad smer emócie po emočnej škále. Preto je dôležité, aby emócie stúpali a špirála stúpala hore. Vtedy poznávame nové veci a aj tie isté veci, ale v nových súvislostiach a poznaním zvládame viac a lepšie. V tejto polohe ustálených emócií je možné vedome posúvať bod „teraz“ hore. Dôležité je pravdivo si priznať v akej emócii skutočne väčšinou som. Keď to viem a som ochotný sa na to bez odsudzovania či strachu pozrieť, už len tým som sa posunul o obrátku vyššie. Proste som túto emóciu spracoval a môžem pokročiť ďalej. Človek sa viac stáva príčinou toho, ako sa cíti. A to ako sa cíti je príčinou toho, čo zažíva.
Prečo je to tak? Ja si škálu emócií predstavujem ako nakreslenú pyramídu, trojuholník.Dolu sú nižšie emócie a hore vysoké. Túto pyramídu rozdelím na rovnaký počet dielikov zdola nahor, napr. 40. K tomu si predstavím, že v každom dieliku má byť vlnovka s rovnakým počtom amplitúd (napr. s 13-timi kopčekmi a jamkami ~). Z toho mi vyjde, že v nízkych emóciách sú vlnovky skoro rovné. Postupne vo vyšších dielikoch pyramídy sa vlnovky zhusťujú. Keď si predstavím, že vlnovky sú vlastne živá energia emócie, tak v nízkych emóciách je kmitanie pomalé a vo vyšších rýchle. Na vrchole je bod najvyšší, tam vlnovky splývajú a čas a priestor tiež. V bode vrcholu sú akcie reakcie v podstate okamžité, kým v dolnej časti trvajú istý čas, ktorý môže byť aj dosť dlhý. Napríklad ak by tieto vlnovky boli potrubím na dobré priania, kde na jednej strane by sme pustili vodu – dobré prianie a na druhej by bol výsledok – splnené prianie, tak dolu by dosahovanie prianí bolo podstatne dlhšie, ako hore.
V skutočnosti je to s emóciami podobné. V čím vyššej emócii sme, tým lepšie a rýchlejšie myslíme a konáme a dočkáme sa žiadaného výsledku. Ako všade, aj tu však funguje zákonitosť etiky. Voči sebe, voči iným. Z týchto úvah mi vyplýva, že vo vyšších emóciách dokážem skôr dosiahnuť želaný dobrý cieľ. A čím vyššie emócie, tým lepší cieľ si dokážem dať. V nízkych emóciách človek myslí skôr na seba, svoj „problém“. Vo vysokých emóciách človek vidí aj širšie súvislosti ako seba, vidí rodinu, okolitých ľudí, prírodu, princípy... A toto všetko do svojich plánov zahŕňa.
Teraz si predstavím človeka vo vysokých emóciách. Je šťastný, vníma a chápe okolie a spôsobuje šťastnejšie bytie aj okoliu, darí sa mu, napĺňa svoje ciele, je rád, že je a chce aby aj okolie žilo v týchto emóciách, pretože tak sa žije ľahšie a lepšie. Hľadí zvnútra von a chce byť príčinou dobrých vecí.
A keď si teraz predstavím človeka v žiali, zúfalstve, či úzkosti, je to človek, čo vidí hlavne dovnútra, vidí svoj „problém“ a okolie vníma len cez tento „problém“. Nemá ani väčšinou záujem okolie vnímať, neuvedomuje si svoju spojitosť s ním. Vidí veci v krivých zrkadlách, nevníma realitu, ale jej pokrivený obraz.
A teraz si predstavím, že sa títo dvaja stretnú. Prvý cíti a chápe položenie druhého. Chce aby sa aj on cítil lepšie, chce dávať, lebo je to pre neho prirodzené a snaží sa radostne hovoriť o tom, ako sa to dá. Druhý však cez clonu svojho „problému“ je schopný počuť, pochopiť a prijať len zlomok tejto živej vody. Prečo? Ich emócie sú si tak vzdialené, že je pre neho nereálne to čo počúva, neverí, lebo sa nevie „napojiť“ na tieto informácie. Informácie totiž neplynú len slovami. Komunikácia je tiež energiou a má svoju vlnovú amplitúdu, svoje vyžarovanie. Napríklad ak človek v nízkych emóciách vníma tieto vysoké informač- né vlny, je to akoby človek hľadel do Slnka: vie síce, že svetlo - energia tam je, ale bolí to, keď sa má dlhšie pozerať. Preto ho ani nenapadne, že by ho mohol využiť na dobré veci pre seba a dokonca aj pre iných. Vníma síce, že v tom svetle lepšie vidí, že ho hreje, ale že by mohol stavať slnečné kolektory pre celý svet, to ho zatiaľ nenapadlo. Naopak, často odvráti zrak, aby zmiernil svoju bolesť a berie to, že to nie je cesta pre neho.
Čo teda urobiť? Ako by mala prebiehať komunikácia medzi ľuďmi s dosť rozdielnymi emóciami? Ideálne je, ak si človek v dobrej emócii uvedomí emóciu druhého človeka. Svoju emóciu si udrží, ale pre druhého človeka je ochotný dobrovoľne sa mu na chvíľu priblížiť. Preukáže mu rešpekt a porozumenie, spoluúčasť vo vnímaní veci. Keď mu podá komunikáciu v blízkej emócii len o niečo vyššej. Postupne sa po menších krokoch dá takto reálne vytiahnuť človeka vyššie. A ak chceme, aby sa na týchto vyšších emóciách udržal a postupne stúpal, potrebuje cítiť skutočné pochopenie, jeho prijatie takého, aký je.
Prečo? Myslím si, že aj v nižších emóciách človek cíti, že „niečo nesedí“, nie je v „poriadku“ a nejako sa za to trestá, na zdraví, kazia sa mu veci, vzťahy... Potrebuje si odpustiť. Napríklad keď som raz v chladnom počasí večer išla z práce k autu, kúsok odtiaľ sa chúlil na kartónoch bezdomovec, čo s okolím nehovoril. Niečo vo mne sa pohlo, vytiahla som deku a zakryla ho (moja mama stála opodiaľ a síce som ju neprekvapila, pozná ma, ale mala o mňa strach, no ja som vedela, že toto chcem urobiť).
A viete, čo sa stalo? Bezdomovec ma začal zdraviť a dozerá, aby sa nič nestalo môjmu autu. A na tomto základe sa dá pokračovať, lebo začal vnímať aj iné, ako svoj problém a môže byť niečím užitočný. Môže to byť beh na dlhé trate. Rešpektovaný človek je ochotný a schopný vnímať a zužitkovať čo k nemu prichádza, dovolí si prijať to. Cíti, že vy ho neodsudzujete a postupne si môže odpustiť. Bude sa pri vás cítiť skutočne lepšie a časom zistí, že jeho svet sa rozšíril, vy ste ho prijali a on prijal vás a nové veci do života. A postupne si pritiahne lepšie a lepšie.
Napríklad, ak vaša švagriná stále žiali nad strateným dieťaťom, určite jej ukážete svoje pochopenie a súcit. Viete však, že nikam nepovedie, ak spolu preplačete celé noci. Ak ju budete v jej žiali chápať, určite vycítite že túto stratu jej nenahradíte, ale môžete jej pomôcť vyrovnať sa s ňou. Napríklad jej pozornosť postupne preorientujete na iné veci, kde môže byť užitočná a budú mať pre ňu zmysel. Napríklad pomoc pri zháňaní počítačov pre detské domovy, alebo napečenie vianočné- ho pečiva pre domovy dôchodcov, alebo program pre detské nemocnice, či vzdelávanie problémových mladistvých. Čokoľvek, v čom bude vidieť zmysel a bude to pomáhať iným ľuďom. Keď pomáhame, vtedy naša emócia stúpa. Nevidíme už len náš problém ako najväčší, naše zorné pole sa rozšíri a vníma aj iných ľudí a iné riešenia vecí. Vtedy sme schopní svoj pohľad do vnútra otočiť von, vnímať a aj dávať.
Alebo ak je zamestnanec z výroby v nepriateľstve so zamestnancom konštrukcie, je dobré prejaviť nezáujem o zákerné frázy a následne záujem o fakty prečo, a na základe faktov problém vyriešiť a vzbudiť v nich silný záujem, aké dobré to bude, keď tento problém už nebude a takto sa dá pokračovať... Jedným z najväčších uvedomení pre mňa bolo, že ľudia nechcú byť zlí. Ak sa takí aj javia, je za tým vždy nepochopenie, strach. A to je riešiteľné. Komunikáciou sa stráca nepochopenie aj strach. Dôležité je, aby to čo hovoríme z nás aj plynulo. Ak chceme ľudí chápať, buďme ochotní ich aj vypočuť a pochopiť. Nečakajme, že ľudia budú používať len náš recept na šťastie, veď majú právo na vlastný. Nedávajme preto, aby nám boli vďační.
Veď skutočnou odmenou dávania je naša vlastná radosť a nie cudzia vďaka. Ak chceme ľuďom robiť radosť, tak buďme sami radostní.
Ak sa chceme s deťmi hrať, tak sa hrajme a nepozerajme na kolená špinavé od trávy. Ak chceme ľudí milovať, tak ich milujme takých, akí sú. A sami sa staneme slobodní, ak dokážeme dať slobodu iným ľuďom. Tam, kde je sloboda, môžu prísť úžasné a krásne veci, lebo všetky hranice sú len v nás. S Láskou Monika Ponická
Máj 2014
0800 105 707 
