Išlo o predatestačné školenie. Po jeho ukončení trojmesačné školenie na EEG a následne trojmesačné školenie z vertebrológie (kratšie školenia ani nepočítam). Najťažšie bolo lúčenie v nedeľu večer, keď som odchádzala. Plakať som nemohla, ale išlo mi srdce utrhnúť, najmä keď som odchádzala od chorých detí a neustálych výčitiek staršej dcéry - mami, prečo práve ty!? Všetko rýchlo ubehlo, atestáciu som spravila, školenia absolvovala. Všetko za veľkej pomoci a podpory môjho manžela. A tak takmer po roku som sa opäť vrátila plná elánu a nových vedomostí na ambulanciu.
Hneď prvý deň prišli rodičia s asi ročnými dvojičkami. Už na prvý pohľad bolo vidieť, že asi moc času na deti nemajú a väčšinu dňa sú v postieľke. S detičkami bolo treba najmä rehabilitovať. Lieky neboli, iba jeden v injekčnej podobe a v celkovej dávke 3O ampuliek. Bežne ich však nebolo dostať, iba na zvláštny predpis a dovoz zo zahraničia. Snažila som sa všetko zariadiť a podrobne rodičom vysvetliť, ako ďalej postupovať s detičkami. Ale tú nedôveru zo strany rodičov bolo cítiť vo vzduchu a dala sa krájať. Detičky zbalili a rýchlo sa poberali z ambulancie preč. Vrchol však nastal, keď sa náhle otec zastavil vo dverách a šušlavo (nemal ani jeden zub) sa do mňa pustil: „Ja to tak nenechám, chcete naše deti týrať a budem sa sťažovať!“
Dlho to netrvalo. V tej dobe (pred 35-timi rokmi) sa mohli sťažovať u pána primára na detskom oddelení, alebo u pána riaditeľa nemocnice. Pochopiteľne, ich sťažnosť bola neopodstatnená, a najmä ak sa aj k rodinným pomerom vyjadrila detská lekárka detičiek. Čo bolo ďalej s dvojičkami, neviem, viac na kontrolu neprišli. Dnes by sa rodičia sťažovali na Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, na ministerstve zdravotníctva a neviem kde všade...
A máme aj veľkého pomocníka - Dr. Google. Rodič lekára ako - tak s nadhľadom počúva a pri odchode povie: „Asi máte pravdu, tak to píšu aj na internete.“ Keď rodičia odišli, pocítila som strašný bôľ, krivdu, najmä voči mojej rodine, ktorej som sa často menej venovala, ako pacientom. Beznádejne som sa rozplakala. Načo som sa toľko drela!? Aj dnes mi moja 41-ročná dcéra povie: „Mami, veď ty ani nevieš, ako sme vyrastali!“ Čas uteká, doba sa zmenila, je množstvo nových vyšetrovacích metód a aj spolupráca s rodičmi sa výrazne zlepšila, často máme až priateľský vzťah. Už som na dôchodku, ale stále robím, práca ma baví a pokiaľ budem môcť, budem detičkám pomáhať.
MUDr. J.H.
0800 105 707 
