Som matka. Matka piatich najúžasnejších detí. Matka, ktorá kedysi dávno snívala o veľkej, šťastnej rodine a láske na celý život. Matka, ktorá mala svoje sny a ciele presne zadefinované a vidinu krásnej cesty životom pred sebou. Matka, ktorá o pár rokov neskôr zložila ružové okuliare a pochopila, že život nie je len rovná cesta bez prekážok, zastávok a križovatiek. Život je jeden veľký boj a buď sa pri prvej prekážke vzdáš a ostaneš stáť, alebo ideš oproti všetkým tým prekážkam a bojuješ, pri každom páde hrdo vstaneš a pokračuješ ďalej s myšlienkou " mňa nedostaneš, koľko krát ma zhodíš, toľko krát opäť vstanem, až kým nepochopíš, že so mnou sa bojovať neoplatí, milý život" pretože vieš prečo ti to stojí zato.
Tá vysnívaná kompletná šťastná rodina mi žiaľ nevyšla, ale zato mi vyšla moja túžba, moje sny o tých najúžasnejších, jedinečných, milujúcich a milovaných deťoch. Mám to šťastie, že mi boli dopriate štyri zdravé deti, ale dostala som aj ten dar mať aj dieťa inak obdarené. Nik z nás si nevie ani len predstaviť, že by sa práve jemu mohlo narodiť práve takéto dieťa. Každý z nás si povie "mne sa to nemôže stať", ale môže veľmi ľahko a jednoducho a zrazu sa menia sny a ciele, zrazu sa posúvajú priority, zrazu sa život začne uberať úplne iným smerom. Zrazu stojíte s podlamujúcimi kolenami nad dočasným domčekom vášho drobčeka a za sprievodu pípajúcich prístrojov sledujete to drobulinké telíčko, omotané množstvom hadičiek a jediné čo si želáte a čo ste schopný vnímať je tichá prosba bojuj drobček, bojuj. Jediné čo v tej chvíli môžte dať svojmu dieťatku je vaša prítomnosť, vaša láska, vaše tiché ľúbim ťa srdiečko, som s tebou a vždy budem, spolu to zvládneme, len sa mi nevzdávaj.
Aj Tobiasko prišiel na tento svet predčasne v 28tt, už pri narodení zvádzal svoj prvý boj o miesto na tomto svete a vyhral... o týždeň neskôr zvádzal svoj druhý boj s rozsiahlym krvácaním do mozgu. Vtedy som mu sľúbila, že všetko spolu zvládneme, lebo láska hory prenáša a viera dokáže zázraky. On v tom okamihu na mňa po prvý krát nežne zažmurkal, akoby mi vravel "verím ti mami", mamy predsa neklamú. A vyhrali sme aj tento krát i keď sme si do života odniesli množstvo ťažkých diagnóz a trvalých následkov.
Tobiasko trpí detskou mozgovou obrnou, hydrocephalom, ťažkým poškodením očí a ďalšími pridruženými diagnózami, ktoré súvisia s ťažkým poškodením mozgu. Má za sebou niekoľko operácii a momentálne je po náročnej operácii hlávky.
Aké sme mali prognózy a vyhliadky do budúcna? Zhodujúce odpovede, ležiak, nevnímajúc svet, nevidiaci, nikdy sa nenaučí jesť, žuvať, prehĺtať. Nebude rozumieť a rozprávať, maximálne slová opakovať.... toto všetko však stopol náš chirurg, ktorý ako jediný nepovedal žiadne prognózy a keď som sa po prvej operácii so slzami v očiach a zúfalstvom na duši po tisíci krát pýtala, čo nás čaká s úsmevom pre neho typickým mi odpovedal "zabudnite na prognózy, vypustite kto vám čo povedal, neporovnávajte, ale verte, že spravíte zázraky". Tieto slová sa mi vryli do pamäte a vynoria sa vždy, keď sa cítim bezradne. Asi pred pol rokom pri kontrole ten istý pán doktor povedal " sestrička táto mamina robí zázraky" to bolo pre mňa pohladenie na duši, to bola odmena. Vtedy som si povedala áno stojí to zato, ideme správnou aj keď veľmi náročnou cestou, ale verím, že raz sa nám splní sen na vlastných nohách stáť a Tobiasko raz vykročí sám. Človek sa musí naučiť všetko negatívne vypustiť z hlavy a veriť v sny a v zázraky, ale predovšetkým robiť pre svoje sny, všetko čo je v jeho silách a občas aj nad rámec svojich síl, pretože ak o niečom skutočne snívaš, celý vesmír sa spojí, aby si to dosiahol...Do roka bol Tobi skutočne ležiace bábätko, ktoré sa nedokázalo obrátiť, neudržalo hlávku ani nič v rúčke, očká smerovali na jedno miesto a kŕmili sme sa striekačkou. Keď sa však zotavil zo všetkých operácii a nabral sily, začali sme na sebe intenzívne makať, aby sme si splnili to čo sme si sľúbili -zázraky.
Dnes Tobiasko štvornožkuje, sedí s oporou, dokáže sa pri nábytku postaviť i keď na vytočené špičky ale dokáže. Je to jeden ukecaný, rozumný, vnímavý, malý veľký hrdina .Striekačku sme odložili v dvoch rokoch a papáme síce stále mixovanú stravu, ale papáme lyžičkou dokonca sa už pokúša papať sám. Toto všetko zvládlo hlavne vďaka jeho najsilnejšej vlastnosti a to je "chtíč" ak niečo chce bude to skúšať dovtedy, kým sa mu to nepodarí. Máme za sebou obrovské množstvo driny, plaču, odriekania, prehovárania, množstvo vyprodukovanej energie a síl, a ešte nás čaká veľmi dlhá cesta a veľa skúšok, ale už teraz viem, že tento malý zázrak dokáže byť v budúcnosti v rámci svojich možností samostatný a jeho budúcnosť začína dostávať farby.
Tobík spravil obrovský krok vpred za posledný rok aj vďaka svojej najmladšiej sestričke, ktorá je pre neho veľkou učiteľkou a ťahačom zároveň.
Mať ešte jedno dieťa bolo ťažké rozhodnutie no akosi som vnútorne cítila, že je to tá správna cesta a nemýlila som sa.
Ďalšia rana však prišla od jej otca a aj keď som si v živote prešla nie jednou fackou a kopancami, práve poznanie pravdy o človeku, ktorému som tak bezhranične verila bola tá najväčšia rana života. Predovšetkým to akým krutým spôsobom sa so mnou a mojimi deťmi zahral. Bol to práve on, kto ma presvedčil nebáť sa ďalšieho vzťahu, bol to on, kto ma presvedčil o tom, že aj žena so štyrmi deťmi má právo byť milovaná, mať pri sebe oporu a veriť... Bol to on, kto ma presvedčil, že spolu všetko zvládneme... a bol to on, kto vo mne nakoniec zabil aj tú poslednú nádej, aj tú poslednú vieru v skutočnú lásku. Denne ma o tej svojej presviedčal, až kým nepraskol jeho dvojitý život. Áno to sa stáva, ale nie tak krutým a podlým spôsobom ako skrývať sa za ťažkú chorobu a večnú nemocnicu, aby som mohol byť s inou rodinou. Nie potom, čo vedel čo som si prežila a ako veľmi dôverne poznám tu beznádej a obrovský strach o milovanú osobu. 11mesiacov strachu, nočných sĺz a modlitieb. 11mesiacov presviedčania, že všetko dobre dopadne. 11mesiacov zvládať všetko sama a príjímať ďalšie a ďalšie výzvy vo viere, že všetko raz pominie, že ten čo sľúbil večnú a úprimnú lásku, ten čo vás denne kŕmil rozprávkami ako mu je zle, čo sa s nim v "nemocnici" deje, ako mu chýbate a ako vás miluje bude opäť stáť po vašom boku, plný sily, ochotný vás s láskou objať a ticho pošepnúť už bude dobre, zvládneme to. 11mesiacov na to, aby prišiel jediný moment a všetko sa zrútilo ako domček z karát. Vrazí vám dýku do hrude a to ešte nestači, ešte s ňou aj zakrúti.
Každý má však svoje svedomie, rovnako tak svoj život vo vlastných rukách a je len na ňom, ktorou cestou sa vyberie. Ja však musím opäť s hrdosťou vstať a pokračovať ďalej, čeliť ďalším prekážkam, kvôli mojím deťom, kvôli ich šťastiu, oni sú moje všetko, môj poklad, pre ne som ochotná spraviť čokoľvek. Všetko sa dá zvládnuť, pokiaľ má človek svoj smer a svoj cieľ a ja viem, že spolu zvládneme všetko. Ako sa vraví nikomu nie je naložené na plecia viac ako je schopný uniesť, no občas mám pocit, že už je toho príliš veľa. Akoby nebolo málo môj expartner nielenže dotiahol 3x do extrému neplatenie plynu a ja som sa musela pozerať do očí mojich detí, v ktorých nechápavo viseli otázniky prečo im je zima, prečo musia spávať v mikinách, prečo musíme zohrievať vodu v kanvici aby sme sa mohli umyť. Verte mi nikdy by som ja sama niečo také nedopustila a aj keď som často krát sama nemala čo do úst, vždy bolo pre mňa prvoradé uhradená strecha nad hlavou a jedlo pre deti. Keď sa to stalo druhý krát chcela som plyn prepísať na seba, aby som všetky energie mala pod kontrolou ja, ale nie sľuboval, že sa to viac nestane. Opäť však ostalo iba pri sľube a stalo sa to znova v novembri, v zime. Pár dní pred Tobiaskovou operáciou som bola nútená opäť riešiť nezodpovednosť dospelého muža.
To však zďaleka nebolo všetko. Otec dcérky neplatil výživné ani nič dcérke nekupoval dokonca odignoroval aj všetky sviatky to je však jeho svedomie, ale sľúbil ďalej hradiť nájomné, keďže ja nemám šancu momentálne sa zamestnať a z môjho príjmu sa dá pri všetkej skromnosti utiahnuť domácnosť a zabezpečiť deťom čo potrebujú, ale utiahnúť aj podnájom pri dnešných cenách je nemožné. No stalo sa to, čo by som skutočne nečakala od človeka, ktorý vám kedysi tvrdil, že vás miluje a že spolu všetko zvládneme. Počas Tobiho operácie som sa dozvedela od majiteľky, že nájom prestal platiť a mňa o tom zrejme "zabudol" informovať. Nechal s kľudným svedomím minúť kauciu, ktorá bola moja jediná istota ak by prišlo k nutnosti sťahovania.
Po návrate z nemocnice bolo 8.12. ma čakala v schránke výpoveď z nájmu k 20.12. Ostávalo pár dní, doma dieťa po náročnej operácii hlávky a mňa mali čakať Vianoce na ulici. Nezostávalo mi nič iné len opäť pozbierať všetky sily a zohnať peniaze na uhradenie nájomného na december, aby sme mohli ostať ešte mesiac. Žiaľ bola som donútená ukrátiť vlastné choré dieťa a vybrať peniaze z jeho účtu určené na rehabilitáciu. Expartner opäť sľuboval, že do Vianoc všetko, čo spôsobil uhradí, opäť som uverila, veď predsa snáď by nás nedohnal po tom všetkom až na ulicu... opäť ostalo iba pri sľuboch a tak nás v novom roku čakala opäť výpoveď k 31.1. sa musíme vysťahovať.
Zohnať podnájom s deťmi v dnešnej dobe za tak krátky čas je priam nemožné. Už aj v samotných inzerátoch častokrát dominuje veta nielen "bez zvierat" ale žiaľ aj "bez detí". Narážam na najväčší problém a to buď deti príjmú, ale žiaľ na veľký a drahý podnájom nemám skutočne financie alebo do menšieho podnájmu deti nechcú. Čas sa nám kráti a mňa noc čo noc prenasleduje predstava, že skutočne skončím na ulici a o deti prídem. Preto sa snažím osloviť čo najviac dobrých ľudí, preto sa snažím vyskúšať každú čo i len najmenšiu možnosť, preto žiadam o pomoc. Nechcem nič zadarmo iba hľadám starší, prázdny/nezariadený a tým aj cenovo prijateľný domček/byt/priestor aby som zabezpečila pre nás strechu nad hlavou, teplo domova sa dá vytvoriť z čohokoľvek a kdekoľvek. Preto aj vás žiadam milí priatelia, čitatelia a všetci tí, ktorí sledujú Tobiaskov príbeh, ak by ste vedeli o čomkoľvek v okolí Bratislavy budem vám nesmierne vďačná. Radi sa postaráme prípadne aj o záhradku či zvieratká. Keď sa mi podarí zohnať podnájom za prijateľnú cenu neskutočne sa mi uľaví o ostatné sa už dokážem postarať sama, tak ako som sa vždy dokázala postarať.
. 
Pre ne žijem, pre ne dýcham...Práve mojim deťom patrí posledná myšlienka, keď zavriem oči a prvá keď sa prebúdzam. Nedokážem si ani len predstaviť život bez nich, nevzdám to a budem bojovať pokiaľ mi budú sily stačiť.
Kontakt:
Tatiana Labajová
t.č. 0917622280
email: tanula8@gmail.com
0800 105 707 
