Z etických dôvodov na ľuďoch, najmä v oblasti sociálnej, sa žiadne experimenty robiť nedajú, a tak sme odkázaní len na dáta, ktoré nám prinesie osud a prirodzený vývoj. Takáto cesta môže smerovať k frustrovanej spoločnosti. Tú môžeme liečiť lepším systémom riadenia, spojením verejných činiteľov so životom občanov, dynamikou kvality života atď.
Ono je to asi tak ako hovorí známe pravidlo „čo vás nezabije, to vás posilní“. Platí to o všetkých živých tvoroch na Zemi a o človeku rovnako. Kým ostatné živé tvory si v priebehu evolúcie vybrali taký model, že všetci, ktorí neobstoja v zápase o toto pravidlo, musia zomrieť, človek sa už tisícročia snaží tomuto pravidlu vyhnúť (zdravotníctvo, sociálne služby, starostlivosť o bezvládnych, odkázaných a neprispôsobivých...). Iné biologické druhy tak získavajú určitú výhodu tým, že prežijú len tí najschopnejší a postupne vylepšujú alebo aspoň udržujú svoj kvalitný genofond.
Človek sa musí zmieriť s tým, že jeho genofond sa s postupne zvyšujúcou životnou úrovňou bude stále zhoršovať. Samozrejme, aj v tomto prípade existujú určité metódy zlepšovania situácie. Napríklad tak, že tí schopnejší jednotlivci ľudskej populácie nebudú „žiť v bavlnke“, ale budú každý deň vystavovaní určitým nástrahám, zvýšenej záťaže a rizikám. Dobrou metódou je intenzívne športovanie ale aj čo najmenej zaháľania bez pracovného a psychického stresu. O malé percento ľudí, ktorí na to nemajú predpoklady, sa musí táto „životaschopná“ väčšina ľudí postarať. Ide o malé deti, veľmi starých ľudí a zdravotne postihnutých. Aj pre týchto ľudí ale treba nájsť primeraný spôsob takých aktivít, aby sa ich neschopnosť (alebo znížená schopnosť) nezhoršovala. Vôbec najhoršie riešenie je také, keď potenciálne životaschopní a zdraví ľudia prepadnú kvôli nečinnosti (lenivosti) do druhej skupiny, teda medzi odkázaných ľudí. To pozorujeme v určitých skupinách ľudí aj u nás a najmä v chudobnejších krajinách v zahraničí. Také riešenie smeruje k celkovej katastrofe ľudskej spoločnosti, lebo sa náhle zmenší počet ľudí v prvej skupine (životaschopní, zdraví, výkonní, perspektívni...), čo značne zmenší potenciál na starostlivosť o ľudí v druhej skupine (odkázaní na pomoc...).Preto som zástancom takého riešenia v modernej a sociálne spravodlivej spoločnosti, aby sme sa snažili zlepšovať svoj fyzický a psychický stav každodennou zmysluplnou činnosťou.
K tomu by mali smerovať aj kroky jednotlivých vlád a zodpovedných inštitúcií v krajinách. Jednoznačným cieľom by malo byť to, aby bolo čo najmenej takých ľudí, ktorí nemôžu vykonávať žiadnu prácu a žiadnu fyzickú záťaž. Treba teda vytvárať podmienky na sebarealizáciu tých ľudí, ktorí majú znížené schopnosti ale môžu sa obmedzene realizovať.
Cieľom musí byť pomáhať každému občanovi do takej mieri, aby sa napriek svojím zdravotným obmedzeniam dokázal dopracovať k samostatnému a nezávislému spôsobu života a znovu nadobudol svoju osobnú dôstojnosť v procese dôstojnej práce, za ktorou je dôstojný život, tak dôležitý pre človeka s postihnutím ako aj pre spoločnosť, v ktorej žije.
S pozdravom,
PhDr. Dušan Piršel
Riaditeľ Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím
Mokrohájska 1,
842 40 Bratislava Sekretariát IPR:
02 / 59 209 106
Fax: 02 / 54 65 00 63
Ústredňa: 02 / 54 65 13 54 - 55
Február 2017
0800 105 707 
