Spoločnosť však nestojí a nepadá na matérii, aj keď sa nás o tom snažia médiá silou mocou presvedčiť. Vnútorný pokoj, spokojnosť či vyrovnanosť človeka nie je založená na kariérnom raste, materiálnom bohatstve či výške HDP ako sa nás o tom snažia presved- čiť pseudo-odborníci v čoraz populárnejších lifestylových knihách.
Jedným zo základov, na ktorých je postavená spoločnosť je fungujúca rodina, na ktorú nadväzujú vzťahy. A jedným, hádam najdôležitejším kamienkom v mozaike šťastnej rodiny sú deti. O deťoch bolo napísaných množstvo kníh, článkov, mnohí spisovatelia im venovali nádherné básne, mnohí maliari ich zvečnili na svoje plátna. Citáty o tom, že dieťa je dar pozná hádam každý. Dieťa usmievavé, krásne, milé, šťastné. Dieťa zdravé. Takto nám ich prinášajú denno-denne médiá v miliónoch záberov.
Veľkej obľube sa tešia i detské súťaže krásy. Povznášajúca idyla, ktorá človeka zahreje, pozitívne naladí. Sú tu však aj „iné“ deti... Paradox však spočíva v tom, že to iba spoločnosť, našu nevynímajúc, sa nedokáže zbaviť okov dedených archaizmov. Všetko čo je iné ako zaužívané predstavy je iné. Všetci, ktorí nie sú ako my, sú iní. A inakosť znamená problém, s ktorým sa naša slovenská spoločnosť aj napriek pokroku stále nedokáže vyrovnať. Niežeby toho nebola schopná, ale nechce, lebo nemá rada inakosť. Tejto spoločnosti inakosť vadí.
Táto spoločnosť „iných“ vylučuje. Táto spoločnosť považuje inakosť za menejcennosť. Na jednej strane sa hovorí, že dieťatko je dar, no ak sa rodičom narodí dieťatko s vrodenou vadou, spoločnosť to považuje za nešťastie. A bohužiaľ sa nájdu mnohí, ktorí sú presved- čení, že si to dokonca zaslúžili. Karma, boží trest, ... Ani jedno, ani druhé, ba ani tretie. Pravde sa treba pozrieť do očí, aj keď pravda zvyčajne býva krutá. A pravda v tomto prípade je taká, že naša spoločnosť, samozrejme že česť výnimkám je povrchná, netaktná i necitlivá. Ubližuje. Nie fyzicky, veď sme predsa kultivovaní. Ubližuje pohľadom, slovom. Neuvedomujúc si, že práve tieto prejavy empatie sú najkrutejšie a vedia najviac ublížiť. Ak sa v televízii raz za čas objaví benefičný program venovaný týmto deťom máva vysokú sledovanosť. Vystúpia tam naše celebrity, príde pár riaditeľov, ktorí odovzdajú vo svetle reflektorov obrovské šeky. Ľudia sa rozľútostia a...a s uľahčením si vydýchnu aké majú šťastie, že majú zdravé deti. A potom... Pri stretnutí s takýmito deťmi radšej odvracajú zrak, pretože im je ten pohľad nepríjemný a nerobí im to dobre. Zakazujú sa svojim deťom s nimi hrať, lebo sú iné. Najradšej by boli, keby neexistovali, pretože im kazia ich pekný svet. Čistý svet.
Obráťme ale na chvíľku list ... Majorita spoločnosti pokladá život rodín s takýmto dieťatkom za bremeno. Veď aký zmysel má život s „takým“, koľko majú s ním rodičia problémov. Áno majú, a ja týchto rodičov hlboko obdivujem, s akou láskou a starostlivosťou sa o svoje deti starajú. No zamysleli sa niekedy vôbec tí naši ctihodní občania nad tým, aké je to ťažké žiť so svojimi vlastnými deťmi? Povedzme si úprimne, koľko detí s dobrých rodín sa dalo už v nízkom veku na zlé chodníčky. Alkohol, drogy, záškoláctvo, automaty, pouličné partie, a s tým spojené násilie a arogancia nielen voči okoliu, ale dokonca voči vlastným rodičom. Otázka... Je život týchto rodičov ľahší ako rodičov s dieťaťom s vývojovou vadou?! A prečo sa k nim majorita spoločnosti nespráva rovnako?! Rovní a rovnejší?! Čistý a čistejší?!
Novodobé technológie nám priniesli netušené možnosti, okrem iného aj v oblasti komunikácie. Elektronická komunikácia. SMS, mail, chat, sociálne siete. Vďaka nim spoločnosť stratila zábrany, pretože povedať niekomu niečo priamo a dívať sa mu do očí, to dokáže len málokto. A tak elektronická komunikácia zažíva boom a odkrýva. Dobro i zlo. Pokoru i nenávisť. Agresivitu a lásku. Závisť i nenávisť. V minulosti sa o tejto téme na verejnosti z etických dôvodov v podstate skoro vôbec nehovorilo, v súčasnosti to už problém nie je. Anonymitou sociálnych sietí padli všetky zábrany. Otvorili sa stavidlá bezbrehej nenávisti a fanatizmu, ktorého korene úspešne zalievajú médiá a publikácie o čistote ľudského pokolenia. Frustrácia či pomätenosť takto živená si nevyberá a ich obeťou sa stávajú všetci „iní“.
Sú však i ľudia, ktorí navonok pôsobia ako dokonalosť sama. Milujú zvieratká, prírodu, rozplývajú sa nad krásnymi kvietkami. Ich profily prekypujú sladučkými citátmi všetkého druhu, náboženských nevynímajúc a... A zrazu všetci ostanú prekvapení, keď títo svätuškári napíšu koment, pri ktorom behajú zimomriavky a dvíha sa žalúdok. Mravoučne zneužívajúc citáty z Biblie upravené podľa ich potrieb moralizujú v štýle dogmatizmu zo 6.storočia privolávajúc pekelný oheň na všetko iné. Na všetkých iných, deti nevynímajúc.
Tejto spoločnosť inakosť vadí a k zmene len tak ľahko a skoro ani nedôjde, našťastie však existujú ľudia, ktorí aj napriek takejto celospoločenskej klíme sú schopní nielen pomáhať „iným“, ale zároveň sa snažia aj o osvetu. Bez zbytočných urážok, vulgarizmov či arogancie. Pokojne, trpezlivo sa snažia vysvetľovať, vzdelávať. Aj napriek nenávistným komentom sú schopní diskutovať s dotyčným kultivovane. Je to síce niekedy doslova nemožné, ale toto je jediná cesta ako pomaličky, krátkymi krokmi smerovať ku spoločnosti, kde inakosť nebude považovaná za problém či bremeno.
K spoločnosti, ktorá nebude vylučovať, ale empaticky pomáhať.
Pokúste sa prosím pochopiť, že každé dieťatko je dar. Že každé dieťatko prináša svojim rodičom i spoločnosti niečo dobré. Aj keď to možno na prvý pohľad pre mnohých tak nevyzerá. Život je dar, tak sa prosím tak aj správajte. Ku všetkým.
Ing. Hraško Peter
Február 2017
0800 105 707 
