Vďačnosť

Posledný týždeň mám mnoho stretnutí s ľuďmi, s ktorými sú spojené začiatky mo jej práce na poli autizmu. Odkedy sa pohy bujem v tejto oblasti, stále viac sa presvied čam, že je to jadro všetkých možných porúch správania, ktoré sú okolo nás. Svet vytvoril poruchové bytosti. Svet? Svet bez ľudí by sa zaobišiel, prírode by sa bez nás ľahšie žilo. To nie svet, ale my. Bytosti, ktoré sú schopné použiť minimum svojej mozgovej kapacity a napriek tomu sa cítime pánmi tvorstva. Máme svoje know how na všetko.

Máme ego, ktoré sme sa prišli učiť okresávať a podmaňovať, učiť ho pokore. Nepokoriť ho, ale naučiť pokore.

Minulý týždeň prišla na návštevu pre mňa vzácna bytosť Ivetka. Málokto tuší, že za ča sopisom Inak obdarení je mamina Katky. An jela, ktorý nás prišiel učiť. Nielen svoju mami nu, ale aj tých, ktorým Ivetka vošla do cesty. Málokedy si uvedomujeme, že by sme sa ne stali tým, čím sme dnes, keby nám v správnej chvíli pre nás vzácni ľudia nezavreli dvere pred nosom, ale práve naopak otvorili ich, venovali nám svoj čas a energiu. Ukázali nám iné farby života, ako sme boli v danej chvíli schopní vidieť.

Keď som mala šestnásť rokov, bola som v kostnici na Velehrade. Objavila som tam nápis: „Čo ste boli vy, boli sme aj my a čo sme my, budete aj vy“.

Pred nedávnom som mala rozhovor s tera peutkou a rozprávali sme sa o rozprávkach, v ktorých vždy dobro zvíťazí nad zlom. Vždy je tam činené príkorie slabším /siroty, od hodené deti, najmladší súrodenci.../. Role slabých majú svoje špecifické postavenie. Často ich uzurpátori posielajú na istú zá hubu s úlohami, ktoré majú splniť. Napriek neľahkej úlohe, v snahe naplniť ich želanie, prechádzajú cez život ohrozujúce, pokorujú ce situácie, nakoniec sa vracajú s pokladom a ešte o mnohé skúsenosti múdrejší, bohatší a silnejší než odchádzali.

Po návrate väčšinou uzurpátorov zaujíma iba výsledok a bohatstvo, nie však cesta, po ktorej musel nemilovaný ísť. Koniec príbehu je jasný.

Náš život sa so svojimi trápeniami zdá nie kedy na neprežitie. Je veľmi dôležité, ako na ceste osudu naložíme s tým, čo sme dostali. Ľutovanie v trápení nikdy nepomôže. Lež odvaha a túžba zmeniť, splatiť a vyrovnať dlh je cena za pochopenie a oslobodenie sa od seba samého.

Ďakujem za vás, ktorí ste boli na mojej ceste, pomohli mi ustáť najťažšie chvíle života, učili ma plakať a oslobodzovať sa. Plač očisťuje, Je ako rieka, ktorá odnáša nánosy na duši. Čo znamená „siahnuť na svoje dno“? Čo na dne nájdeme? Blato, nánosy? Ak sa voda ne hýbe, tak áno. Ak náhle príde riava v podobe búrkovej vody, vtedy to bolí. Keď však voda opadne, dno zostane čisté. Kamene sú nád herné očistené od machu a rias, jemný štrko piesok vypĺňa medzery medzi nimi.

O tom je život. O očistení.

Mária Helexová