Najsilnejšie momenty priniesli letné mesiace upratovanie komunitnej záhrady, štvrtková klubovňa s deťmi v jej priestranstve, opekanie a varenie guľášu, hry s drobcami a šantenie dobrovoľníkov s nimi. Našim krásnym letným chvíľam nahrávalo vo veľkej miere aj počasie.
Dva tábory v júli a auguste zanechali vo mne hlboké stopy. Dlho som si nechávala všetko zažité prejsť hlavou i srdcom.
Denný tábor sa niesol v duchu výletov, animoterapie, tanca, zábavy, splavovania miestneho potoka Bystrička, kŕmenia mierumilovných ovečiek, kúpania sa v nafukovacom bazéne. Všetky tieto aktivity naše deti zdolávali s pomocou dobrovoľníkov.
Práve dobrovoľníci mi ukázali, že čas, ktorý som im venovala po celé roky, nevyšiel nazmar. Kolega Adrián, ako mladý človek a sprostredkovateľ komunikácie začal po novom raziť cestu propagácie našej činnosti cez fb a v spolupráci s Monikou a Annou aj cez instagram. Anička a Monika vytvorili krásne videá a pomohli aj s kampaňou na Doniu, kde sme zbierali financie hlavne na pobytový tábor, ktorý nás čakal v mesiaci august.
Najemotívnejší zážitok s dobrovoľníkmi na dennom tábore bol výlet po náučnom chodníku Jakub. Anička sa mi vtedy so slzami v očiach zdôverila so svojím zážitkom spojeným so strachom z prekonávania istých terénnych prekážok s našou Lili, a potom aj s hrdosťou na to, ako to spoločne zvládli. Cítila som v danej chvíli hrdosť a vnútornú spokojnosť, že som túto prácu nevzdala, ale aj hrdosť na dobrovoľníkov, ktorí mi už dlhé roky v SPOSE pomáhajú. Sú to tiež „moje“ deti. Všetci. Každý prišiel v inom čase, no zažívali so mnou aj moje najťažšie životné chvíle v roku 2023. Spolu ich zdieľali a videli, že aj silný človek, za ktorého ma považujú, má slabiny.
Za slabiny sa netreba hanbiť, sú dôkazom ľudskosti. V júli 2024 na tábore som prvýkrát pocítila silu spoločenstva, ktoré sme vytvorili. Tento denný tábor nadväzoval už na štyri predošlé.
Posledný deň tábora ma prekvapili darčekmi a spoločným poďakovaním za moju prácu, kamarátstvo a spolupatričnosť. Hrdá som na nich všetkých, aj na neterku, ktorá pomáha ako dobrovoľníčka môjmu synovi.
Deti vďaka dobrovoľníkom prežili päť zážitkových dní plných hier, pozornosti a lásky.
V auguste sa realizoval náš prvý pilotný projekt tohto typu, a to tábor pobytový v chatách neďaleko Martina. V prvom rade sme museli previezť obrovské množstvo materiálu, jedla a nápojov, aby sme zabezpečili primerané stravovanie a pitný režim všetkých zúčastnených. Kolega Aďo previezol dve autá a ja jedno. Do táboriska sme išli už deň pred nástupom detí a dobrovoľníkov. Prišli sme na miesto v nedeľu v noci. V tme na nás čakalo veľké prekvapenie. Pod chatou pre dobrovoľníkov sa páslo stádo jeleňov a laní. Keď Aďo o polnoci dorazil, vo svetle jeho auta sme ich videli utekať. Ale vrátili sa a každú noc spolu s nami zdieľali lúku pod chatami. Celý týždeň bol horúci. Chodili sme v kraťasoch. Ráno nás prebúdzal východ slnka nad Martinom.
Obedy nám vozili z miestnej vývarovne a raňajky s večerou sme spoločne, ako jedna rodina, chystali vo veľkej kuchyni. Deti pod vedením dobrovoľníkov dodržiavali režim dňa. Popritom každý deň sa niečo dialo - výlet, návšteva požiarnikov, maškrtenie zmrzliny, varenie guľáša, tri dejstvá predstavenia života Krista v podaní nášho Kubka. Deti tvorili, hrali sa s bublifukmi, mali hry s Ľubkou, ktorá ich skúšala v pozornosti. No nezabudla ani na nás dospelákov. Naša zdravotníčka Lucia bdela nad naším zdravím.
V období tábora na oblohe práve padali hviezdy, a tak s Tinkom, Elou a ďalšími sme v noci ležali na lúke na karimatkách a sledovali spoločne umieranie hviezd. Z neveľkej vzdialenosti nás pritom pozorovali jelene.
Vďaka dobrovoľníkom som zažila chvíle plné smiechu a sránd, na ktoré som za vyše dvadsať rokov starostí akosi pozabudla. Vysoká miera zodpovednosti za dvanásť detí, čo sú prvýkrát bez rodičov mimo domova a ktorú sme s Aďom cítili, nás zaväzovala. Bolo nutné zachovať pre deti bezpečie cez deň, no i v noci. No Aďo vymyslel výborný systém kontroly aj v noci, a tak bolo zaručené, že sú deti v bezpečí. My sme tak mohli zažiť kúsok „srandy“.
Epizóda 1. Jelene
Po uložení detí nasledovala naša večerná fyzická i psychická očista. Popri čakaní na sprchu sme spolu zdieľali ako prebehol celý deň a všetky naše zážitky. Všetko sa to dialo v chatke pre dobrovoľníkov, lebo tam sa nachádzala jediná sprcha, ktorú sme mali k dispozícii. Samozrejme aj v druhej chate boli sprchy. Na sprchovanie mal každý maximálne pätnásť minút. Ja, Naty a Macka sme čakali na sprchu v malej kuchynke. Jeden náš mladý muž s Aspergerovým syndrómom sedel vonku na balkóne a modlil sa. Zrazu s nadšením dobehol s mojou požičanou čelovkou a oznámil nám, že vonku na lúke sú jelene. Krásne im svietia červené očká. Vybehli sme von. Ja mám vo výbave baterku s dosahom päťsto metrov, a tak som zasvietila. Na počudovanie a za nášho hurónskeho smiechu sme zistili, že jelene sú vlastne odrazky na odstavených autách. Mladý skonštatoval niečo v zmysle, „ešte, že to nevidel môj psychiater, zvýšil by mi dávku liekov“.
Epizóda 2. Divadlo
Náš Kubko veľmi rád hrá divadlo. Má dar hrať niekoľko rolí naraz. Výborne ovláda Písmo sväté, a tak si pre nás pripravil tri dejstvá umučenia Ježiša Krista. Keďže
nemá priestor, kde by sa mohol pred väčšou skupinou vyjadriť a realizovať, po vzájomnej dohode sme sa jeho obecenstvom stali my. Na počudovanie deti to zaujalo a nás tiež. Prežívali sme to rovnako silno ako on. Vkladal do predstavenia svoje osobné zážitky z pobytov na psychiatrii a my sme sa súčasne s jeho predstavením učili prekonávať svoje vlastné zranenia. Mne osobne sa otvorilo veľa vecí, ktoré som dlhodobo potláčala a žila som život, ktorý bol ovplyvnený životmi iných a nie ten svoj. Na rovinu píšem, že od augusta ma to doslovne zablokovalo v mnohých oblastiach môjho pôsobenia a začala som sa vyhýbať veciam, ktoré som počas tábora vyhodnotila, že už ich vo svojom živote nechcem. Vyhýbanie možno nie je správne slovo. Jednoducho robím to, čo mi dáva zmysel. Možno sa zakrátko zmením aj v iných svojich postojoch. Tábor mi ukázal, že aj môj viacnásobne postihnutý Maťo dokáže fungovať aj mimo svojho domova, v cudzom svete, pre neho v nezvyklých a nových podmienkach. Udiali sa nejaké malé excesy, no odchádzal odtiaľ šťastný.
Záver epizódy je, že Kubko nás naučil spolupatričnosti a sile komunity, ktorá sa vzájomne lieči.
Epizóda 3. Sila komunity
Štvrtok v noci, keď drobci spali, my sme prežívali inferno. Vlastne iba ja. V piatok o dvanástej sme mali odovzdať chatu a po trinástej deti a dobrovoľníci mali odísť do Banskej Bystrice autobusom. Plán bol taký, že sa cestou zastavia na kúpalisku v Turčianskych Tepliciach. O deviatej večer, vidiac veci ešte porozťahované všade, len nie sústredené na jednom mieste, som sa skoro zrútila. Vtom ma obkľúčili Aďo, Ash a netuším ešte kto, chŕliac zo seba totálnu beznádej, ma objali. Nikdy som také nezažila. Takéto niečo sa mi stalo prvýkrát v živote. Podotýkam, že po desiatej malo byť posledné dejstvo Umučenie Ježiša.
Dobrovoľníci ma poslali oddychovať aj s inštrukciou, že sa mám vrátiť až za 45 minút. Upratali, všetko nabalili a postarali sa o poriadok v tábore. Keď som sa vrátila, všade vládol pokoj. Posledné dejstvo umučenia trvalo do polnoci.
Vo štvrtok moji milovaní dobrovoľníci boli svedkami môjho osobného ľudského pádu, pádu matky, vedúcej, človeka. Mnohí z nich si nesú svoje vlastné zranenia. Teraz videli v priamom prenose aj moje. Aj podľa toho môžu vedieť, že som vo všetkom autentická, nič neskrývam. Aj takýto postoj našu komunitu krásne sceľuje. Pobytový tábor vo mne niečo prebudil. Veľmi zmenil vnímanie môjho vlastného života. Začínam si ho ceniť a rešpektovať. Napríklad keď ochoriem, tak ležím, zostávam doma a neprepínam sily. Učím sa menej počúvať systém, ktorý doteraz nič pre našu cieľovku nevytvoril a ani nevytvorí. Keď sa mi niekde nechce ísť a som unavená, rešpektujem to. Nie, nie je to lenivosť. Bola som len príliš dlho tlačená mojimi rodičmi, rodičmi detí s autizmom a ľuďmi, ktorí si necenili moje danosti, ale neustále ma chceli pretvárať na svoj obraz. Nevážila som si samú seba.
Decká na tábore mi ukázali mnohé. Tábor bol tým najkrajším a najlepším miestom, z ktorého sa nám do „civilizácie“ a systémov tohto sveta ani nechcelo vrátiť. Bolo nám tam všetkým dobre. Nechýbalo nám nič. Krásna príroda, chládok chaty, tieň stromov, množstvo príležitostí a krásni mladí ľudia mi ukázali nádej. Musela som spomaliť. Aďo, Miňo a dobrovoľníci vidia, cítia a spolu zažívajú môj strach z opúšťania starých programov. Verím však, že vydržím.
Mám vás všetkých rada. Mária Helexová
0800 105 707 
