Aj vďaka podpore nadácie KIA Slovakia sme si mohli dovoliť tento adrenalínový zážitok. A skutočne bol plný adrenalínu.
V Nemeckej, odkiaľ sme štartovali, sú dve lodenice. Jedna na parkovisku pri motoreste a druhá priamo v dedine. Minulý rok som splavovala Hron, dostala som to ako darček k narodeninám. Pri príprave nášho výletu, som použila telefónny kontakt, ktorý som našla na googli. Pri komunikácii s lodenicou, som predpokladala, že všetko sa týka toho miesta, ktoré som spoznala. Cez mail ľudí nevidíte a cez telefón tiež nie. A tak som si celý čas myslela, že je to tá lodenica pri motoreste, z ktorej sme vyrážali minule.
Kým sme sa ráno pozbierali v Šalkovej, kde bola základná stretávka a vyrazili odtiaľ do Nemeckej, ubehol značný čas. Tí rýchlejší už čakali pri motoreste. Keď sme prišli k lodenici, zistili sme, že sme na nesprávnom mieste. ešte že s nami bola Veronika, ktorá je v Nemecej doma. Ukázala nám, kam treba ísť. konečne sme sa dostavili na miesto.
Čakali nás pripravené člny, vesty a veslá. Hladina Hrona bola v ten deň zvýšená. Po daždi bola voda mútna a tok rýchly. To bolo výborné. V predošlý rok sme čln museli na mnohých miestach ťahať, no teraz nám to išlo parádne. Prvý a druhý čln bol už v nedohľadne, keď sme sa my, poslední pohli. Stretli sme sa v zátoke pri skale, kde vlani zasahovala do rieky výrazná štrková plytčina. Teraz tam bol len taký
kúsoček. Deti aj mladí sa tešili z vody a krásneho počasia, ktoré nám skutočne prialo.
Po krátkej prestávke sme sa pustili ďalej. Všetko išlo krásne a plynulo. Cestou sme sa rozprávali o bežných veciach, ktorými sme v tej dobe žili. Rieka bola rýchla a sem tam sme sa vzájomne predbiehali.
Minuli sme Slovenskú Ľupču a od konečného cieľa v Šalkovej nás delil len kamenný prieplav. V Šalkovej sme nechali dostatočný počet áut, aby sme sa premiestnili ku ostatným vozidlám ponechaným v Nemeckej.
Prieplav však vyzeral úplne inak než minulý rok, kedy sme museli čln namáhavo cezeň ťahať. Kolegyňa Katka, ktorá sedela so mnou vpredu, sa opýtala, kde je najťažší úsek. Ukázala som jej, že ten pred nami, ktorý sa viditeľne vytvaroval do šípky. S úsmevom som poznamenala, že je to teraz výborné, lebo voda je vysoká. Prebehlo len pár sekúnd a zbadala som pod hladinou skalu. No skôr ako som stihla zareagovať, čln na skale pribrzdil a ja som z neho vyletela.
V tej chvíli mi prebehlo hlavou: „Rýchlo sa nadýchni a zachyť sa o lano.“
Lano mi však vykĺzlo z ruky a zrazu som bola pod vodou. Čln sa prehupol okrajom na mňa a pritlačil mi nohy o skalu. Začala som doslova bojovať o život. Snažila som sa vytiahnuť, kamarátka Katka číslo dva mi podávala ruku, ale vzápätí, ako sa mi podarilo uvoľniť nohy, dvakrát ma od zachraňujúcej podanej ruky odtiahol vír.
Katka bezradne skríkla na môjho muža, ktorý bol na kormidle, že Maja sa topí. Podarilo sa mu otočiť čln a zachytiť moju vestu za golier. Z posledných síl som zostala doslova visieť vo vode. Katka mi vravela: „Daj si druhú ruku na čln a chyť sa.“ Ja som lapala dych a po chvíli zo mňa vypadlo, že v nej držím veslo. Podala som jej ho. Po malej chvíli ma obaja vytiahli na čln. Ležala som na chrbte a lapala po dychu.
My sme boli prvý čln a ostatné dva sa plavili za nami. V druhom sedeli mladí dobrovoľníci s ostatnými mladými a jedným oteckom. Dobrovoľníci, keď videli, čo sa deje, mali o mňa strach. Preblesklo im hlavou aj to, že čo bude so Sposou, keby sa mi niečo stalo? V treťom člne sa viezli rodiny s deťmi. Tí si mysleli, že som sa do vody hodila od radosti, že už sme v cieli. Brali to ako recesiu, tak mi aj zatlieskali.
Z celej príhody som vyšla s ponaučením, že obe nohy musím mať vždy v člne. Pravdaže to tak nebolo, a preto ma z člna vyhodilo. Je to ako v živote - keď stojíme len jednou nohou na palube (obrazne povedané), je to veľmi neistá pozícia.
Keď sa na to pozerám spätne, mala som možnosť zažiť, ako rôzne ľudia vnímajú a reagujú na to, čo vidia. Pre niekoho boj o život, niekomu vyskočí strach z budúcnosti, a keď nastane nepochopenie a podcenenie situácie, môže to všetko vyzerať ako niečo zábavné a veselé.
Moja poznámka potom, keď som sa prebrala zo šoku: „Nič krajšie, ako smrť s aplauzom...“ Dnes sa už na tom bavím, ale v danej chvíli mi nebolo všetko jedno.
Veľká vďaka všetkým, ktorí to so mnou zdieľali.
Mária Helexová
SPOSA BB - Spoločnosť na pomoc osobám s autizmom
Banská Bystrica
Horná 461/67, 974 01 Banská Bystrica
tel.: 0911 360 641 | www.sposabb.sk
0800 105 707 
