Ak by som ako lekár zachraňoval vaše dieťa, budete brať ohľady na niečí zisk? Zmysel mojej práce je prinavracať zdravie a zachraňovať životy, čo je pre spoločnosť nevyčísliteľný zisk. Ak uzdravím človeka v produktívnom veku, a tým zabezpečím, aby nebol do smrti invalid, aby nepoberal najbližších 40 rokov invalidný dôchodok a drahé lieky z poistenia, ale naopak ho vrátim do života, kde bude najbližších 40 rokov aktívne pracovať a odvádzať všetky odvody a dane vnímam ako vysokú hladinu užitočnosti.
S invalidnými občanmi pracujeme v našom IPR a tým prispievame k ochrane a podpore týchto klientov a zabezpečujeme im pozitívnu víziu v ich životnej dráhe. Sme presvedčení, že aj invalidní ľudia potrebujú úctu. Mení sa svet a v ňom aj ľudia, ale to čo je správne a slušné je nadčasové. Pretože tam, kde vládne rozum, láska a noblesa duša sa napĺňa cnosťou.
Aby môj komentár nevyznel príliš lacno, ponúkam stanovisko môjho známeho lekára. Práve jeho stanovisko ma motivovalo napísať tento krátky komentár:
Ako medik a dieťa z lekárskej rodiny som kedysi vyrastal v predstave, že medicína je služba najvyšším hodnotám humanizmu. Z tejto, ako ukázal vývoj, naivnej predstavy ma definitívne „vyliečil“ až Covid, keď som pochopil, že základným zmyslom celého slovenského zdravotníctva – česť vzácnym výnimkám – je zabezpečovať maximálne zisky zdravotnícko-priemyselnému komplexu (ZPK) a popri tom garantovať benefity časti lekárov, ktorí “odborne” rozhodujú o tom čo sa bude ako liečiť, vyšetrovať a predpisovať lieky.
ZPK nepotrebuje zdravých ľudí. ZPK potrebuje chronicky chorých ľudí, diabetikov, obéznych, ľudí s hypertenziou, psychotikov , alebo schizofréniou, ľudí s rôznymi formami ktorým budú lekári po celý život predpisovať čo najdrahšie lieky. Pritom chronicky chorých pacientov im čoraz úspešnejšie dodáva potravinársky „diabeticko-priemyselný complex”.
Zlatým klincom a ideálom tohoto zväzku sú Spojené štáty Americké, s ich epidémiou obezity a diabetu, a suverénne najvyššími výdavkami na zdravotníctvo. V Európe sa tým smerom poberáme tiež, aj keď trochu pomalšie. V roku 2000 bolo v USA 30% obéznych a 4,7% ťažko obéznych. V roku 2018 – o krátkych 18 rokov – bolo obéznych 42,4% ( teda viac ako + 30%) a ťažko obéznych 9,2% – teda prakticky dvojnásobok.
Takto vyzerá úspech.
Samozrejme, že to ide ruka v ruke s diabetom a celým metabolickým komplexom – čiže eldorádom pre celý ZPK. V praktickej rovine to znamená, že sa človek musí na všetky lekárske odporučenia a predpisy pozerať s apriórnym podozrením, že cieľom lekára nie je vždy pomôcť pacientovi, ( opäť česť výnimkám ) ale predpisovať mu drahé lieky.
Čestné slovo, že som nebýval tak cynický.
Toľko stanovisko môjho priateľa.
Čo k tomu dodať. Veľmi ma mrzí, že my nehovoríme koľko máme zdravých ľudí, ale koľko ľudí sa lieči – to je absurdistan. Ak by boli lekári odmeňovaní nie za liečených, ale za zdravých pacientov, niektorí by nedostali možno nič. No poznám aj lekárov, ktorí svoju profesiu pokladajú za službu ľudstvu a napĺňa ich, keď pomáhajú druhým ľuďom v tom, aby sa uzdravovali.
Ja osobne sa identifikujem s názorom, že zdravotníctvo nie je na podnikanie, zdravotníctvo má prinavracať zdravie a zachraňovať ľudské životy. To sú hodnoty, ktoré sa nedajú síce vyčísliť, ale pre spoločnosť to predstavuje istú formu dlhodobého zisku. Určite aj pre finančný zisk je v zdravotníctve priestor. Ale nemôže sa od ziskovosti odvíjaťto, či danému pacientovi zdravie prinavrátime alebo nie. Celé zdravotníctvo nemôže byť už od jeho podstaty postavené na finančnej ziskovosti.
Slovenské zdravotníctvo je po dlhých rokoch tam, kde je, kvôli zámernej a cieľavedomej neochote mnohých slovenských politikov tento systém z
meniť. Možno k tomu prispela aj po roku 1989 mnohými ekonomickými odborníkmi publikovaná predstava, že v západnom svete je vďaka voľnému trhu všetko vyriešené optimálne a stačí prevziať „osvedčené schémy“. Po 35 rokoch sme akoby stále na začiatku.
S pozdravom, PhDr. Dušan Piršel Riaditeľ Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím
0800 105 707 
