Mama si ku mne sadla a listuje v časopise. „Katka, pozri, tu si ty s Bárkou. Napísala som o tebe článok. A on vyšiel v časopise Inak obdarení. Je to časopis, ktorý odteraz budeme
my dve spolu tvoriť. Čo ty na to? Budeš mi pomáhať?“
Áno, áno, mama, budem.
Som na mamu veľmi hrdá. Oplatilo sa jej naučiť sa pracovať s počítačom. Teraz svoje skúsenosti odovzdáva ďalej. Vidím v jej očiach iskričky. V hlave jej prúdia myšlienky, aké články písať, koho zviditeľniť? Čoraz častejšie telefonuje s novými ľuďmi. Píše emaily, obzerá fotky. Kontroluje články a komunikuje s grafičkou, vďaka ktorej máme krásny vzhľad časopisu. Mama je úspešná. Posúva sa v živote ďalej.
Všetko ide tak rýchlo a plynule. Mama skúša vytvoriť brožúrku s informáciami pre ľudí s ŤZP. Už má pripravený názov Spolu to zvládneme. Články sú pokope, no ešte tomu niečo chýba. Mama premýšľa. Zatvára súbor s brožúrkou. Radšej sa zameriava na pokračovanie ďalšieho čísla časopisu. Február 2014 je výnimočný tým, že sa mama konečne rozhodla založiť občianske združenie na pomoc pre deti a rodiny s podobným osudom ako máme my. No aký mu dať názov?
Prvotný názov Burko jej neprešiel na Ministerstve vnútra. Vraj to nedáva zmysel. Treba ho zmeniť. Vtom si mama spomenula na brožúrku, ktorú už skoro vymazala z počítača. Odosiela na ministerstvo stanovy s názvom Spolu to zvládneme - Burko. Už len počkať na schválenie. O niekoľko dní prichádza odpoveď s dátumom registrácie 14.2.2014.
V deň zaľúbených vzniklo naše občianske združenie. Mama sa teší. Sesternica Katka ju učí robiť účtovníctvo, písať zápisnice. Ona mamu nakopla k tomu, aby sme mali vlastné združenie. Ľudia nám budú môcť pomáhať aj darovaním 2% z daní. Postupne sa zviditeľňujeme na internete a aj v časopise.
Mama spoznáva v našom okolí mamičky, ktoré majú inak obdarené detičky. Napadlo jej, že by sa mohli spolu stretávať a odovzdávať si svoje skúsenosti. Prvé stretnutie máme v jednej kaviarničke v meste. Už sa teším. Prichádza teta Monika s Maťkom, teta Evka s Miškom a teta Dáša s Matúšom. Všetci štyria sedíme alebo ležíme v kočiaroch. Oddychujeme a načúvame, o čom debatujú naše mamy. Majú veľmi veľa spoločného. Diagnózy, ktoré nás trápia, ale aj pokroky, ktoré robíme. Naše mamy sa chvália s tým, čo sme už dosiahli a čo nás ešte čaká. Moja mama rozpráva o našom novozaloženom občianskom združení. Hovorí im o možnosti zbierania 2% z daní. No kým sa to bude môcť realizovať, ešte nejaký čas to potrvá. Začínajú premýšľať nad aktivitami v našom združení. Bude to paráda stretávať sa pravidelne. Dve hodinky ubehli veľmi rýchlo. Na počudovanie som bola spokojná a nezaťažovala som mamu s odsávaním. Dala som jej voľnosť, nech sa odreaguje. Počujem, ako sa dohovárajú na termín ďalšieho stretnutia.
Dni ubiehajú ako voda. Prešiel ďalší mesiac.
Moja mama píše články, navrhuje spoluprácu s inými organizáciami cez časopis Inak obdarení a premýšľa nad novou aktivitou s mamičkami, ktoré spoznala prednedávnom.
Ďalšie spoločné stretnutie máme v prvý jarný deň. To je znamením nových začiatkov. Tak ako sa prebúdza príroda, ako začínajú kvitnúť kvietky, aj naše občianske združenie sa začína rozrastať. Prichádzajú noví členovia. Spoznávame ďalšie inak obdarené deti.
Teším sa, že sa spájame a navzájom sa podporujeme. Moja mama je hrdá a dojatá, keď na treťom stretnutí, ktoré sa koná u nás doma, víta prvých návštevníkov. Zrazu je náš altánok plný úžasných ľudí. Ležím na váľande a sledujem všetkých, ako si pochutnávajú na guľáši, ktorý varila mama.
Koniec roka sme zavŕšili posedením v príjemnom prostredí v jednom penzióne. Zažili sme jedno veľké prekvapenie. Zavítal medzi nás Mikuláš, ktorý nám porozdával darčeky. No najskôr sme sa museli pochváliť s tým, čo máme nové a čo sme dosiahli. Ukázali sme mu krásne svetielka, ktoré nám stimulujú očká. Sú to optické vlákna, ktoré sme dostali vďaka jednému projektu, ktorý napísala mama spolu s tetou Monikou. Veľmi sa potešili, že nám budú pomáhať. Som hrdá na mamu, že je predsedníčkou občianskeho združenia, ktoré pomáha rodinám s podobným osudom ako máme my.
úryvok z knihy Ivetky Bartalovej
Život očami anjela