Narodí sa dieťa s telesným alebo psychickým postihnutím. Rodičia prežívajú tento fakt ťažko. Sú zúfalí, smutní a nešťastní. Sú nahnevaní a kladú si otázku: „Prečo práve my alebo ja?“ Pociťujú vinu alebo hľadajú vinníka. Miera záťaže pre rodičov môže byť rozdielna. Závisí od miery postihnutia dieťatka, od sociálneho postavenia rodičov, od finančného zabezpečenia rodiny, od zdravotného stavu rodičov, od sociálnych a vzťahových väzieb, od komunity, v ktorej žijú, od ich životných postojov, od ich myslenia, od ich hodnôt a od mnohých iných faktorov.
Akákoľvek tragédia sa môže zmeniť na najväčšie dobro, pokiaľ k nej pristupujeme tak, aby nám mohla pomôcť rásť. (L. L. Hay, L. C. Tomchin: Síla je ve vás, Pragma, Praha 1994).
Popísané emócie a bolesť sú prvou fázou traumatickej udalosti, keď sa rodičia zoznámia s tým, že ich dieťatko je iné a bude potrebovať oveľa viac starostlivosti, odbornej pomoci a od nich samotných viac času, trpezlivosti, prejavov lásky, ale aj rozumnej podpory a vedenia k tomu, aby v dospelom veku bolo čo najsebestačnejším, aby sa vedelo o seba postarať, a aby rozvíjalo svoje talenty. V počiatočnom období niektorí rodičia odmietajú prijať fakt inakosti svojho dieťatka. Odďaľujú tak možnosť začať čím skôr u dieťatka hľadať kompenzačné mechanizmy, rozvíjať zručnosti a používať korekcie, ktoré mu zjednodušia situáciu a naučia ho žiť so svojou inakosťou.
Ak sa rodič ocitne v takejto situácii, je potrebné,
• aby prijal fakt, že jeho dieťa je hendikepované,
• aby začal zbierať informácie, ktoré mu pomôžu porozumieť dieťaťu a jeho obmedzeniam,
• aby si urobil poriadok vo svojom prežívaní, vysporiadal sa s hnevom, pocitom viny, smútkom,
• aby porozumel svojmu vzťahu k dieťaťu,
• aby si úprimne odpovedal na otázku, či je schopný viesť svoje dieťa životom, bojovať za svoje dieťa s úradmi a pri schvaľovaní zákonov a či je ochotný na sebe pracovať, aby spolu s ním rástol,
• aby zvážil svoje možnosti, schopnosť požiadať a ochotu prijať pomoc od iných, či už opatrovníkov, odborníkov, pracovníkov špeciálnych zariadení zameraných na liečbu a edukáciu detí s hendikepom alebo s konkrétnymi obmedzeniami,
• aby aj sebe vedel dopriať oddych na regeneráciu síl a doprial sám sebe nevyhnutné chvíľky na aktivity, ktoré mu prinášajú radosť a uspokojenie aj bez dieťaťa, Toto všetko tvorí predpoklad k tomu, aby svoje dieťa prijal také, aké je a dokázal sa o neho aj o seba postarať. Nie je to ľahký proces, ale mnohí rodičia to dokázali. Prajem všetkým rodičom, aby to zvládli a nebáli sa vyhľadať aj odbornú psychologickú pomoc. Aj to je riešenie. Sú situácie, ktoré človek zvláda sám veľmi ťažko, ale pomoc môže byť nablízku.
Príjemné letné dni želám čitateľom časopisu „Inak obdarení“.
PhDr. Mária Sopková