K tomu potrebujeme vedieť, čo je to milovať seba samého, milovať svoj život a pociťovať vďaku za dar života. V mladom veku si to neuvedomujeme tak intenzívne. Keď máme pred sebou menej rokov života ako doposiaľ a život sa nám skracuje, čoraz intenzívnejšie túžime naozaj žiť a naplno cítiť svoj život so všetkými jeho skutočnými kvalitami. Narodila som sa 6 rokov po 2. svetovej vojne. Mala som 6 rokov, keď som videla dokumentárny film o likvidácii ľudí v nemeckých koncentračných táboroch. To, čo som videla ma veľmi vydesilo. Nahí, vydesení ľudia, plynové komory, hustý čierny dym z pecí, kde boli ich telá spaľované. Kopy detských topánočiek, ostrihaných vlasov, okuliarov a mnohé iné veci na kopách, ktoré patrili nič netušiacim ľu- ďom odsúdeným na smrť inými ľuďmi. Mojou detskou dušou to otriaslo. Vtedy som sa prvý krát stretla s hrôzou a beštialitou vyrobenou ľuďmi na ľuďoch. Prišla som zo školy domov a mojej mame som položila otázku: „Mami načo mám žiť, keď si ľudia takto ubližujú? Veď aj mne alebo tebe sa môže stať niečo také!“ V noci som nepokojne spala. Moji blízki, aj v tom čase súdružka učiteľka ma upokojili a presvedčili ma, že nič také sa už nemôže zopakovať. Ľudia to už nikdy nedopustia.
Dnes sa stretávam so skvelými ľuďmi, ktorí sú ochotní pomáhať tým, čo pomoc potrebujú. Niektorí profesionálne iní dobrovoľne. Poznám mnohých ľudí, ktorí sa tešia zo života a doprajú radosť aj iným ľuďom bez rozdielu. Žiaľ, stretávam sa aj s ľuďmi iného charakteru. Šíria okolo seba nespokojnosť, vysielajú kritiku na všetky strany, násilne presadzujú svoje názory, nevedia viesť zmysluplné rozhovory. Odmietajú odpovedať na otázky, lebo majú potrebu sa javiť ako neomylní a tí najlepší. Cynicky sa usmievajú, keď si majú vypočuť kritiku namiesto toho, aby pripustili, že sa dopustili chýb a omylov a pristúpili formou spolupráce k ich riešeniam.
Milovať seba znamená poznať svoje potreby, poznať svoje kvality i nedostatky, vážiť si seba a vedieť odlíšiť čo je pre mňa správne a čo mi môže škodiť. Ak toto ovládam a v každodennom živote si dopĺňam toto sebapoznanie, konám tak, potom viem a cítim, čo môže byť dôležité pre mojich blížnych. Láska k blížnemu vyžaduje aj ochotu s ním hovoriť, odpovedať mu pravdivo na jeho otázky, pomenovať a pravdivo vysvetliť svoje pohnútky. Samozrejme je dôležité nájsť si pre blížneho čas, vypočuť si ho, porozumieť mu a nájsť spoločné riešenie. Ak máme potrebu vo vzťahu niečo zakrývať, tajiť alebo prekrúcať potom v tomto vzťahu nám nejde o skutočnú lásku. Ak zotrvávame v takomto vzťahu, tak len preto, že môžeme z neho niečo egoisticky vyťažiť. Niekedy zotrvávame aj z iných dôvodov.
Máme strach otvorene hovoriť o tom, čo prežívame a bojíme sa povedať nie, keď cítime, že sme nútení robiť niečo, čo je v rozpore s naším plánom, či rozhodnutím alebo cítením. Bojíme sa dôsledkov nášho odmietnutia. Bojíme sa hnevu toho druhého. Máme obavu, aby sme mu neublížili. Viac však inému človeku nemôžeme ublížiť ako tým, že ho podvádzame, klameme a tvárime sa, že o ničom nevieme alebo o nič nejde. To on je ten, čo náš vzťah komplikuje precitlivelosťou, či nespokojnosťou. On nie je psychicky v poriadku, napríklad. V poslednom období si kladiem otázku: Ako to dokázali tí ľudia, ktorí v čase fašizmu pomáhali Židom v čase holokaustu? Napriek hrozbe a strachu, že nielen oni, ale celé rodiny prídu o život, ukrývali ich a vystavovali sa riziku smrti zastrelením alebo uväznením v koncentračných táboroch. Slovenský rozhlas v nedeľu dopoludnia vysiela reláciu o jednotlivých príbehoch Slovákov, ktorí pomáhali Židom nezištne z čistej lásky k blížnemu. Mnohí z nich si ani nenárokovali na najvyššie izraelské ocenenie Spravodliví medzi národmi. Mnohí to robili automaticky bez toho, aby si naplno uvedomovali riziká. Títo ľudia si zaslúžia byť vzormi v láske k blížnemu.
S láskou Mária Sopková
0800 105 707 
