Odpoveď: Podľa mňa všeobecne platná rada neexistuje. Vždy je potrebné pristupovať individuálne k situácii s ohľadom na dieťa jeho rodinu a vysmievajúceho sa spolužiaka. Použijem moju osobnú skúsenosť. Od mojich detských liet a počas celého svojho života som mala možnosť stretávať vo svojom okolí ľudí so zmenami na tele, vrodenými alebo získanými.
Splývali mi s tými ostatnými, pretože som sa v ich prítomnosti cítila prijatá a rešpektovaná. Mnohých z nich som si obľúbila. Dodnes si, najmä na tých z detstva, spomínam. Ak je medzi rodičom a dieťaťom vrúcny citový vzťah a rodič je vyrovnaný so svojím postihnutím, zvláda svoj život s vysokou mierou sebestačnosti a sebadôvery, dokáže svojmu dieťaťu pomôcť odraziť výsmech tak, aby ho dieťa vedelo zvládnuť. Rodič je pre dieťa vzorom silnej ženy alebo silného muža a vzbudzuje skôr obdiv a rešpekt. Svoj život naplňuje zmysluplnými aktivitami a činnosťami, ktoré mu otvárajú dvere pre hodnotné vzťahy s okolitým svetom, bez ohľadu na jeho inakosť. S dieťaťom vedieme rozhovory o tom, ako reagovať a či vôbec reagovať. Výsmech odráža emocionálnu nezrelosť, nedostatok súcitu a pochopenia situácie, ale aj mentálnej úrovne toho, kto sa vysmieva. Vhodné je okrem iného spolu s dieťaťom pozrieť sa na toho, kto sa vysmieva a pochopiť jeho pohnútky k posmievaniu sa. Niekedy to môže byť zo strany vysmievajúceho sa nevydarený pokus o komunikáciu.
Na záver uvediem myšlienku, ktorá sa mi spája s menom francúzskeho umelca, maliara Toulouse Lautreca, objavila som ju v jeho životopisnom románe : „Ľahké je človeka odsúdiť, (vysmiať sa mu, dodáva autorka odpovede), ale ťažšie je ho pochopiť.“ A pochopiť môžeme v úprimnom dialógu.
Phdr. Mária Sopková