Harry Jennings a jeho postihnutý priateľ Herbert Everest, obaja mechanickí inžinieri, vymysleli prvý ľahký, kovový, skladací invalidný vozík v roku 1933. Everest mal úraz chrbtice v bani. Rozpoznali komerčný potenciál vynálezu a stali sa prvými veľkými výrobcami invalidných vozíkov s názvom „Everest and Jennings“. Ich podpera v tvaru X sa používa dodnes, aj keď z iných materiálov a množstvom vylepšení. Toľko z histórie vzniku vozíka.
My, čo sme odkázaní na túto pomôcku by sme mali byť vďační za tento vynález, veď nám umožňuje pohybovať sa aj napriek tomu, že nohy neslúžia. Ale ako je to vlastne s nami, najmä ženami, ktoré sme zvyknuté byť aktívne a všetko chceme robiť a zvládnuť sami a zrazu vám oznámia, že bez vozíka to nepôjde? Spomínam si na moment, keď mi staručký neurológ pri vyšetrení ako 22 ročnej povedal, „ slečna, vaša choroba je vážna, budete celý život odkázaná na vozík“. Nechápala som. Avšak ten čas prišiel, pomaly, ale iste.
Poznáte niektoré tie progresívne ochorenia, ktoré sa do vás vkrádajú ako zlodej, ale už vás neopustia. V hlave máte milión otázok, prečo, prečo práve ja, ako sa budú ľudia na mňa pozerať, nechcem, nie! Avšak človek sa musí zmieriť s mnohými životnými situáciami a začala som si uvedomovať, že nie je dobré zamýšľať sa nad tým, čo povie okolie, ako budú zvedaví a čo si budú myslieť. Dôležitejšie je, aby som nezostala zatvorená medzi štyrmi stenami len pre moju ješitnosť, a dôležité je čím skôr prijať štyri kolieska za svoje a začať ich používať. Znie to paradoxne, ale mne vozík umožnil zlepšiť kvalitu môjho života. Vozík rok čakal trpezlivo na mňa v kúte izby, kým sme sa skamarátili a kým začal byť každodennou súčasťou môjho života. Pohľady ľudí? Ľútostivé, nechápavé i ľahostajné. My ženy na vozíku to máme ťažké v mnohých smeroch. Každá vieme svoje a koľko nás je na vozíku, toľko osobitných problémov máme. Je veľa druhov postihnutí, od ochrnutia končatín (kvadruplégia, paraplégia), po sklerózu multiplex, svalovú dystrofiu či iné ochorenia pohybového aparátu, až po postihnutia od narodenia ako detská mozgová obrna, rázštep chrbtice atď., ktoré nás posadili na vozík. Prijať to pre nikoho nebolo, nie je a nikdy nebude ľahké. Život na vozíku je aj zložitý, napriek tomu nám táto pomôcka umožňuje nielen hýbať sa doma, ale umožňuje aj kontakt s okolitým svetom. Pohľady ľudí po čase prestanete vnímať, a ani si ich nevšímate. Ľudia sú jednoducho len zvedaví, nevedia čo to obnáša. Milé ženy, či sa už pohybujete na mechanickom vozíku alebo elektrickom vozíku je to jedno! Stále ste to stále VY, ŽENY! Nenechajte sa izolovať medzi štyri steny len preto, že sa hanbíte ísť s vozíkom na ulicu, práve naopak. Nastrojte sa ako najlepšie viete, nahoďte úsmev, ktorý vám tak pristane a pri každej možnej príležitosti choďte von medzi ľudí. Začnú vás potom vnímať ako normálnu súčasť a nakoniec vám bude v duchu aj trochu divné, že vás nikto neľutuje, nehádže na vás súcitné pohľady, ale berú vás rovnocenne. Vašou zásluhou, verte mi. Žite svoj život naplno, tak ako sa dá, aj keď na vozíku, aj keď s pomocou iných ľudí. Kým viete organizovať svoj život, nenechajte ho plynúť len tak bez zmyslu. Vozíka sa nebojte, sú to vaše bezpečné nohy, čím skôr na to prídete a stotožníte sa s tým, tým skôr začnete vnímať život aj z inej stránky. Poznám mnoho žien i mužov, ktorí dlho odmietali sadnúť na vozík a radšej sedeli doma celý rok na stoličke v kuchyni. Nechceli sa s tým zmieriť, vadili im pohľady ľudí, bránili im v tom rôzne bariéry. Všetko sa však dá zvládnuť. Pohybovať sa na mechanickom alebo elektrickom vozíku neznamená, že sa dostaneme všade kde by sme chceli, ale dostaneme sa tam kam potrebujeme. Viem, že je iné o tom písať a iné to zažívať. Viem, že ženy na vozíku by na Slovensku mali mať svoje zastúpenie v rôznych inštitúciách, aby sa začalo otvorene rozprávať o ich problémoch a riešeniach, no pretečie ešte veľa vody Dunajom kým sa toto stane realitou. Treba však, aby ste aj vy preto spravili prvý krok, krok s vozíkom. Vozík nám nahrádza nohy, ale nie hlavu! Mali by sme byť vlastne radi, že niekto takú pomôcku akou je vozík skonštruoval. Dáva nám možnosť byť nezávislejšími, samostatnými a je len na nás, ako rýchle sa zžijeme s možnosťou byť aj na vozíku IN .
Ľudmila Gričová
0800 105 707 
