My, ženy na vozíku sme často atakované názormi, že nemôžeme žiť sexuálnym životom, že sa nemáme vydávať, že nemáme, či nemôžeme mať deti. Často nielen z pohľadu samotnej rodiny, ale aj z pohľadu väčšiny zdravých ľudí k nám patrí len osobná asistencia, či opatrovanie, máme právo sa najesť, spať a poprípade ešte pracovať.
Ale sex?Kto to kedy videl?
Stretla som sa s názormi mužov, ktorí si myslia, že my ženy na vozíku nemôžeme mať sex, že nič necítime, že nemôžeme rodiť, že sme neplodné, že nemôžeme...Neznalosť tejto problematiky je preto taká veľká, lebo sa o nej verejne nehovorí, nepíše a aj v samotných rodinách je to zakázaná debata.
Pritom je to také obyčajne jednoduché a ľudské, a predstavte si, že aj ženy na vozíku sa dokážu rovnako zamilovať ako iné, môžu sa nielen milovať, ale aj rodiť a mať deti. Avšak pri tomto všetkom je potrebné vedieť, že každá žena má iné obmedzenia na vozíku.
Záleží naozaj na postihnutí, diagnóze, či ide o ženu s detskou mozgovou obrnou, svalovou dystrofiou, či ide o ženu po úraze a je paraplegička alebo tetraplegička, spastička, alebo má iné telesné postihnutie. Ku každej sa dá nájsť ten správny prístup a neexistuje taká prekážka, ktorá by sa aj s pomocou rôznych pomôcok nedala pri sexuálnom živote prekonať.
Netreba sa hanbiť, že nás odsúdia alebo vysmejú. Opýtajte sa tých, čo moralizujú, „vy to nerobíte“? Tak prečo my nie? Mnohé ženy, ktoré sa z nejakých dôvodov ocitli na vozíku, dokážu žiť aktívne a naplno.
A k tomu samozrejme patrí aj sexuálna aktivita.
Na Slovensku sa berie stále ešte ako rarita, ak si ženu na vozíku berie zdravý muž, alebo keď porodí dieťa a má rodinu...na západ od nás sú aj v tomto oveľa ďalej a nielenže nepozerajú na sexualitu žien ako niečo nenormálne, ale naopak. Nedávno sa napr. v USA s úmyslom bojovať proti diskriminácii
konalo podujatie pod názvom „Deliciously Disabled“ , kde organizátorka touto formou bojuje proti predsudkom voči sexuálnemu životu hendikepovaných ľudí. Preto sa rozhodla zorganizovať sex party (nielen) pre telesne postihnutých, ktorí si zaslúžia rovnaké zaobchádzanie ako ostatní. Stále totiž medzi verejnosťou kolujú mýty, ako ženy na vozíku nič necítia, že nemôžu teda prežívať kvalitný sex a keď nič necítia, nemôže ich to vzrušovať, že pri sexe musia ležať len v posteli a nikde inde, že nemôžu dosiahnuť orgazmus, že nemôžu mať deti, že sú neplodné..., že pre ženu na vozíku je potrebný len osobný asistent, opatrovateľ, ktorý sa o ňu postará po stránke mobility, ale jej sexuálny život uspokojovať nie je prípustné v žiadnom vzťahu. Mýty, omyly, neznalosť. Mohla by som uviesť mnoho príkladov aj zo svojho okolia, že ženy na vozíku žijú nielen vysoko aktívnym životom, ale sú aj vydaté,
majú deti, majú sexuálnych partnerov, používajú rôzne pomôcky a vôbec sa nezamýšľajú nad predsudkami spoločnosti.
Dnes je ťažké nájsť vhodného partnera aj pre zdravé ženy, ženy na vozíku to majú ešte ťažšie. Je veľmi málo príležitostí na stretnutie, ak vôbec nejaké sú. Pretrvávajú až úsmevné predsudky mužov, a preto vzťahy stroskotávajú v samotných začiatkoch. Ak sa však dvaja ľudia majú radi, je jedno, že jeden z nich sa pohybuje na vozíku, majú právo nielen na lásku, ale aj sexuálny život.
Ľudmila Gričová
September 2015
0800 105 707 
