Prišli sme domov a ja som začala uvažovať nad tým, čo ešte zažívame inak. Teda hlavne ja. Otvárajú mi dvere do budovy či do auta, lebo mi to uľahčí a urýchli presun. Zdravé ženy si vo väčšine prípadoch otvárajú dvere samy, a to ešte s naloženými taškami od nákupu alebo ovešané aspoň dvomi deť- mi. Nikdy som sa na to takto nepozerala. Keď sme tento rok boli na dovolenke, rozhodli sme sa ísť na lanovku. Nemyslela som si, že státie v lanovke, ktorá sa húpe, nie je vôbec jednoduché, ale stretli sme sa s ústretovosťou ľudí v kabínke a prepúšťali nám väčší priestor, aby som sa vedela lepšie držať. Personál ma púšťal mimo turniket, čo bola úľava. Lenže pri jednom prestupe, keď sa mi chcela odstúpiť jedna babka, aby som sa vedela lepšie držať, tak som zostala v pomykove.
Veď ona musí tiež udržiavať rovnováhu, nie?
Mala som normálne nutkanie povedať jej, že to je v poriadku a nech tam zostane, no nestihla som.
Mimochodom, zatvára ma medzi posuvné dvere. Vážne. Ideme na čerpačku dať si kávičku a jednoducho sa tie posuvné dvere na fotobunku začnú zatvárať. Samozrejme mi pritom skoro vypadnú oči a zľaknem sa, čím sa môj pohyb dopredu spomalí a celú situáciu ešte zhorším. Po pár skúsenostiach radšej už počkám na doprovod.
Pár rokov dozadu som absolvovala jeden náročný rehabilitačný pobyt. Moja rehabilitačná sestrička sa rozhodla, že ma zoberie von, niekde si sadneme a pokecáme. Zaskočila ma otázkou, keď som práve nedržala v ruke barle, že čo je v túto chvíľu iné, hoci na chvíľočku. Bola mi hrozná zima, a tak spontánne zo mňa vyletelo: „Môžem si aspoň v tento moment dať ruky do vačku.“ Videla som prekvapenú tvár a bola som si vedomá toho, že je zaskočená. Vraj čakala hocijakú odpoveď, ale toto ju nikdy ani nenapadlo. Taká obyčajná vec, ako dať si v zime ruky do vačku, môže byť pre niekoho vzácnosťou aspoň na pár sekúnd. Sú to také maličkosti, ktoré zažívam, alebo vlastne zažívame hendikepovaní inak, ale sme tu a vďaka tým maličkostiam, ktoré pre nás zdraví urobia, je to o niečo ľahšie.
Monika Jalakšová
0800 105 707 
