Keď sa deti nevedia brániť

Keď som odchádzala zo školy, Silvia (učiteľka) mi dala do  ruky časopis Inak obdarení, povedala, „prečítaj si“ a ak chceš aj niečo napíš, čo si zažila, čo prežívaš so svojimi deťmi, ktoré sú obidve inak obdarené, čo ťa trápi, aké máš skúsenosti“... Na ďalší deň ráno, keď bol Marc v škole, som si zašla na  kávičku, to je moja chvíľka, keď som sama so sebou, so svojimi myšlienkami, so svojimi pocitmi. Vytiahla som pero, kúsok papiera a slová mi išli z vnútra spolu so slzami v očiach......

...Keď sa deti nevedia brániť... Naše deti sú trpezlivé a očakávajúce, plné života. A my, ako rodičia, im v tom pomáhame a tiež očakávame od druhých, že nás pochopia, keď uvidia naše deti. Pretože my žijeme pre deti a deti sú pre nás všetkým, čo máme. Ale čo ponúkame našim deťom a  čo môžu ponúknuť tí druhí. Koľko môžu dať a  vydať úsilia a energie, tak ako my rodičia, ich učitelia. Obraciate sa s prosbou na lekárov... ale spytujú si len rodičia svedomie, robíme to dobre, urobil som to správne? Aké následky to bude mať? Bude to dieťa napredovať? Budem mať dosť síl?... Niekedy nie je čas sa pýtať, ale konať! Ísť po ceste v správnom smere a z toho smeru nevybočiť, nevykoľajiť. I keď ten rodič prežije a prežíva utrpenie spolu s dieťaťom. Dieťa povzbudzujete a  prajete si len jedno, nech svieti to slniečko. Slniečko, ktoré zahrieva a hrá plamienkom lásky.

Prosím, prebuďte sa všetci, pretože máme oči, vidíme a  vieme, ako to občas chodí v  niektorých inštitúciách. Vidíme a  vnímame aj to, čo sa nedá urobiť, ale niekedy sa aj nechce. Majme pri tom otvorené oči. Oči, ktoré pozerajú srdcom a  hlavne milým a vľúdnym slovom, ktoré poteší a povzbudí. A tiež usmerní v konaní. Nech má to slniečko a  svetlo každý z nás. A prajme si veľa lásky jeden od druhého, aby sa nám a a našim de- ťom ľahšie žilo. S pokorou a veľkou úctou, srdcom pre deti.
S úprimným pozdravom Patrícia Tisoňová