Prešla som s deťmi všetkými stupňami od prvákov až po desiatakov, všetkými variantmi.
Siedmy rok sa venujem deťom, ktoré sú zaradené do C variantu – ten navštevujú deti s najťažším stupňom mentálneho postihnutia, pri ktorom sú často pridružené poruchy zraku, sluchu, reči, hybnosti. Predtým bolo pár takýchto detí vzdelávaných len v DSS, kde boli na týždňových pobytoch, až neskôr začali k nám rodičia prihlasovať svoje deti, rodičia dovtedy ani netušili, že musia ich deti navštevovať školu (od roku 2000 platí zákon, podľa ktorého žiadne dieťa nie je „nevzdelávateľné“). Tak som sa začala zoznamovať s detičkami rôzneho veku (od 7 až po 16) a rôznej vývinovej úrovne, ktoré boli skoro väčšinou v domácej opatere. Ale skoro všetky boli úplne iné ako tie, s ktorými som pracovala dovtedy. Bola to pre mňa jedna veľká neznáma. Nielen pre mňa, ale aj pre rodičov, a hlavne pre tie deti.
Chlapec, ktorý 16 rokov najviac času trávil doma, ležiaci na gauči v obývačke, alebo v kočíku pri mamke v kuchyni, alebo vo vozíku, nedokáže povedať nič, nedokáže si nič vypýtať, mamka ho musí nakŕmiť, prebaliť, nedokáže nič udržať v ruke, s ničím sa nevie pohrať, už vôbec nemôže čítať ani písať... a zrazu má chodiť do školy. Bolo to naozaj pre nich objavovanie nového sveta, teda aj spolu so mnou.
Ja som mala našťastie okolo seba ľudí, ktorí mi pomohli, poradili, samozrejme som sa snažila získavať čo najviac informácií, a potom už to ostatné prišlo samo tak intuitívne, ale hlavne zo srdca. Nikdy som neoľutovala nahlas, ani vo svojom vnútri, že som sa rozhodla pre tento variant. V kútiku srdca som tušila, že to bolo správne rozhodnutie, niečo mi vo vnútri nahováralo, že je to správna cesta.
Teraz už s istotou môžem povedať, že táto práca ma veľmi napĺňa, som rada, že sa môžem venovať týmto detičkám, snažím sa im pomôcť čo najviac, i keď viem, že pokroky u nich idú milimetrovými krôčikmi. Ale som si vedomá, že im aspoň na chvíľku môžem spríjemniť ich ťažký a nenaplnený život.
Som tiež veľmi rada, že môžem pomáhať aj rodičom, ktorí si aspoň na chvíľu môžu oddýchnuť od celodenného kolotoča starostlivosti o nesamostatné dieťa. Nesmierne si ich vážim a prechovávam k nim veľkú úctu a obdiv.
Nabudúce porozprávam, akým deťom sa venujem a čo im ponúkam, aby sa cítili čo najlepšie a najspokojnejšie. Lebo to je môj najhlavnejší cieľ.
Silvia Kedroňová Spojená škola (ŠZŠ), Ružomberok
Silvia.kedronova@gmail.com
tel.: 0908 200 370
Marec 2015
0800 105 707 
