Nevedela som si totiž predstaviť, čo sa dá s takýmito deťmi robiť, čo sa pri nich dá docieliť. Pri nedostatku mojich informácií a nedostatku skúseností som dospela k záveru, že sa s nimi nedá robiť nič a že je to dokonca zbytočné. Týmto sa dodatočne ospravedlňujem rodičom inak obdarovaných detí aj samotným detičkám, že som mala takéto myšlienky. Lebo už po pár dňoch práce s týmito deťmi som zistila, že to bol veľmi mylné poznanie, a práve naopak, teraz už viem, že moja práca má veľký význam, pre detičky, pre ich rodičov, pre verejnosť.
Moju novozriadenú triedu pred 7 rokmi začali navštevovať deti rôzneho veku a rôzneho typu postihnutia.
Dostala som do vienka deti, ktoré mali od 8 do 15 rokov. Spolu som ich mala osem.
Dominik, 13-ročný, nehovoriaci, nechodiaci, ale silný a urastený chalan, odkázaný na pomoc, ktorý statočne búchal ručičkou do kolesa vozíka a pri prvom stretnutí ma patrične vyťahal za vlasy, ďalej 15-ročný nechodiaci, takisto nesamostatný Kubko, ktorý z tých pár skomolených slovíčok, ktoré poznal, najviac používal slovko „domov“ a bol viac nespokojný ako šťastný, že je v škole, potom 8-ročný rómsky chlapček Jožko, ktorý síce vedel rozprávať aj chodiť, ale prvé týždne vôbec nemal záujem o vzdelávanie a robil všetko preto, aby mi to dal najavo - behal, kričal, trucoval, odmietal pracovať.
A nakoniec druhý, 13-ročný Jožko, ku ktorému som chodila domov, lebo on iba ležal, nedokázal sa ani pohnúť, neudržal očný kontakt, nedokázal udržať hlavičku, nepovedal ani slovíčko, ani nezaplakal, ani sa neusmial a na dôvažok jeho mamina toto všetko považovala doslova až za urážku, že jej Jožko chodí do školy. Trochu podobné to bolo aj u 15-ročnej nehovoriacej, ale chodiacej Veroniky, ktorej mamka sa tiež najprv hnevala, že čo to po nich chceme.
Potom mi neskôr pribudla 10-ročná Lesanka, dievčatko z mnohodetnej oravskej rodiny, s rázštepom pery a prvkami autizmu, ktorá mi hneď prvý deň rozhádzala celú triedu. A ešte 13-ročný imobilný, ležiaci, nehovoriaci, nesamostatný Jurko, ktorého som tiež navštevovala doma, on mi tiež nič nedokázal povedať, ale sa vedel veľmi tešiť. A ešte slniečko – nechodiaci, ale hovoriaci (niekedy až veľmi) Adamko, ktorý bol preradený po dvoch rokoch z „áčka“ do „béčka“ a potom ku mne. Vôbec som netušila, s akými deťmi budem pracovať, trochu mi trvalo, kým som si na všetko zvykla a našla ten správny spôsob a prístup ku každému z nich. V ťažkých začiatkoch mi veľmi pomohla kolegynka Judka, ktorá pracovala s takýmito deťmi už dlhšie v domove sociálnych služieb a u nej som videla, čo všetko s tými detičkami dokázala, aké boli spokojné a šťastné. Po niekoľkých týždňoch práce som sa aj ja uspokojila, našla som systém, zistila som, čo platí na každé dieťa, čo mu robí dobre, kedy sa cíti fajn. A odmenou mi bolo, že Kubko si napríklad osvojil moje meno a aj mená všetkých spevákov, ktoré som mu púšťala z cé- dečka,
Dominik sa veľmi tešil, už keď videl budovu školy a dovolil, aby som jeho nepokojné rúčky zamestnávala čo najviac. Rómsky Jožko bol preradený do B variantu, lebo veľmi pekne čítal, písal aj počítal, Veronika ma už vždy čakávala pri dverách a netrpezlivo pozerala, aké hračky povyberám z tašky a mamka mi stihla porozprávať, čo všetko zažili cez týždeň. Lesanka dokázala v kľude, v mojom objatí počúvať všetky obľúbené detské pesničky a riekanky. Adamko rozprával a rozprával, aký mali víkend doma, tešil sa na písmenká, na stavebnice, na rozprávky. Jurkova mama bola spokojná, že si mohla v pokoji vypiť kávu, kým ja som sa vytešovala s Jurkom. A druhý Jožko? No, mamka sa s tým dlho nevedela zmieriť, aj sme sa spolu smiali, že Jožko je školák, aj sme si veru poplakali - nad tou beznádejou a bezmocnosťou. Ozaj, vďaka Jožkovi som sa zoznámila so Zuzkou Mališovou a jej stránkou www.ozinfodom.info, lebo som na internete hľadala, ako by sa dalo pomôcť ležiacim, imobilným deťom. Tak som sa dostala až na seminár Bazálna stimulácia, ktorý sa konal v popradskej špeciálnej škole (veľmi mi to v mojej práci pomohlo, aj kolegynky z Popradu mi ukázali spôsob) a cez Zuzku a ďalší seminár - uľahčovaná komunikácia - som spoznala aj Ivetku Burianekovú a jej krásnu Katku. A potom ešte veľa ľudí, ktorí mali mnoho spoločného s touto problematikou.
Tieto deti, s ktorými som začínala, ma ako prvé naučili rešpektovať ich stav, mi ako prvé ukázali, že sú naozaj inak obdarené, že sú nádherné, že vnímajú svet svojím spôsobom, že nemajú veľa možností dať nám najavo, ako sa cítia, čo potrebujú, čo si chcú vybrať, čo ich trápi, po čom túžia, ale nútia nás k tomu, aby sme sa dokázali pozerať na svet ich očami, ich srdcom, aby sme citlivo dokázali vnímať ich pocity, nepatrné prejavy, ktorými sa nám snažia dávať najavo svoje potreby.
Dostala som do vienka deti, ktoré mali od 8 do 15 rokov. Spolu som ich mala osem.
Dominik, 13-ročný, nehovoriaci, nechodiaci, ale silný a urastený chalan, odkázaný na pomoc, ktorý statočne búchal ručičkou do kolesa vozíka a pri prvom stretnutí ma patrične vyťahal za vlasy, ďalej 15-ročný nechodiaci, takisto nesamostatný Kubko, ktorý z tých pár skomolených slovíčok, ktoré poznal, najviac používal slovko „domov“ a bol viac nespokojný ako šťastný, že je v škole, potom 8-ročný rómsky chlapček Jožko, ktorý síce vedel rozprávať aj chodiť, ale prvé týždne vôbec nemal záujem o vzdelávanie a robil všetko preto, aby mi to dal najavo - behal, kričal, trucoval, odmietal pracovať.
A nakoniec druhý, 13-ročný Jožko, ku ktorému som chodila domov, lebo on iba ležal, nedokázal sa ani pohnúť, neudržal očný kontakt, nedokázal udržať hlavičku, nepovedal ani slovíčko, ani nezaplakal, ani sa neusmial a na dôvažok jeho mamina toto všetko považovala doslova až za urážku, že jej Jožko chodí do školy. Trochu podobné to bolo aj u 15-ročnej nehovoriacej, ale chodiacej Veroniky, ktorej mamka sa tiež najprv hnevala, že čo to po nich chceme.
Potom mi neskôr pribudla 10-ročná Lesanka, dievčatko z mnohodetnej oravskej rodiny, s rázštepom pery a prvkami autizmu, ktorá mi hneď prvý deň rozhádzala celú triedu. A ešte 13-ročný imobilný, ležiaci, nehovoriaci, nesamostatný Jurko, ktorého som tiež navštevovala doma, on mi tiež nič nedokázal povedať, ale sa vedel veľmi tešiť. A ešte slniečko – nechodiaci, ale hovoriaci (niekedy až veľmi) Adamko, ktorý bol preradený po dvoch rokoch z „áčka“ do „béčka“ a potom ku mne. Vôbec som netušila, s akými deťmi budem pracovať, trochu mi trvalo, kým som si na všetko zvykla a našla ten správny spôsob a prístup ku každému z nich. V ťažkých začiatkoch mi veľmi pomohla kolegynka Judka, ktorá pracovala s takýmito deťmi už dlhšie v domove sociálnych služieb a u nej som videla, čo všetko s tými detičkami dokázala, aké boli spokojné a šťastné. Po niekoľkých týždňoch práce som sa aj ja uspokojila, našla som systém, zistila som, čo platí na každé dieťa, čo mu robí dobre, kedy sa cíti fajn. A odmenou mi bolo, že Kubko si napríklad osvojil moje meno a aj mená všetkých spevákov, ktoré som mu púšťala z cé- dečka,
Dominik sa veľmi tešil, už keď videl budovu školy a dovolil, aby som jeho nepokojné rúčky zamestnávala čo najviac. Rómsky Jožko bol preradený do B variantu, lebo veľmi pekne čítal, písal aj počítal, Veronika ma už vždy čakávala pri dverách a netrpezlivo pozerala, aké hračky povyberám z tašky a mamka mi stihla porozprávať, čo všetko zažili cez týždeň. Lesanka dokázala v kľude, v mojom objatí počúvať všetky obľúbené detské pesničky a riekanky. Adamko rozprával a rozprával, aký mali víkend doma, tešil sa na písmenká, na stavebnice, na rozprávky. Jurkova mama bola spokojná, že si mohla v pokoji vypiť kávu, kým ja som sa vytešovala s Jurkom. A druhý Jožko? No, mamka sa s tým dlho nevedela zmieriť, aj sme sa spolu smiali, že Jožko je školák, aj sme si veru poplakali - nad tou beznádejou a bezmocnosťou. Ozaj, vďaka Jožkovi som sa zoznámila so Zuzkou Mališovou a jej stránkou www.ozinfodom.info, lebo som na internete hľadala, ako by sa dalo pomôcť ležiacim, imobilným deťom. Tak som sa dostala až na seminár Bazálna stimulácia, ktorý sa konal v popradskej špeciálnej škole (veľmi mi to v mojej práci pomohlo, aj kolegynky z Popradu mi ukázali spôsob) a cez Zuzku a ďalší seminár - uľahčovaná komunikácia - som spoznala aj Ivetku Burianekovú a jej krásnu Katku. A potom ešte veľa ľudí, ktorí mali mnoho spoločného s touto problematikou.
Tieto deti, s ktorými som začínala, ma ako prvé naučili rešpektovať ich stav, mi ako prvé ukázali, že sú naozaj inak obdarené, že sú nádherné, že vnímajú svet svojím spôsobom, že nemajú veľa možností dať nám najavo, ako sa cítia, čo potrebujú, čo si chcú vybrať, čo ich trápi, po čom túžia, ale nútia nás k tomu, aby sme sa dokázali pozerať na svet ich očami, ich srdcom, aby sme citlivo dokázali vnímať ich pocity, nepatrné prejavy, ktorými sa nám snažia dávať najavo svoje potreby.
Z týchto detičiek mi zostali len niekoľkí. Kubko, Dominik a Jožko museli ukončiť školskú dochádzku, lebo dovŕšili vek 18 rokov, a to ma hnevá, že je taký zákon, lebo by mali chodiť do školy 10 rokov, ale nemôžu, Lesanka bola preradená do triedy detí s autizmom. A Veronika, bohužiaľ, práve pred pár týždňami odletela do nebíčka. Jej srdiečko už nevládalo bojovať. Zostal mi Adamko a k nemu pribudli ďalší nováčikovia, ale o tých nabudúce.
Silvia Kedroňová
Spojená škola (ŠZŠ) Ružomberok
silvia.kedronova@gmail.com
mobil: 0908 200 370
Silvia Kedroňová
Spojená škola (ŠZŠ) Ružomberok
silvia.kedronova@gmail.com
mobil: 0908 200 370
0800 105 707 
