Nie je normálne ani etické v súčasnej spoločnosti segregovať ľudí do skupín na základe ich nejakých špecifických znakov. A nie, že to nie je normálne a neetické, ale je to aj nebezpečné, lebo práve v takto segregovaných skupinách najčastejšie dochádza k diskriminácií a pocitom útlaku. Hovorí sa, že kvalita ľudskej spoločnosti sa meria v kontexte jej vzťahu k tým, ktorí sú na ňu najviac odkázaní. V celej palete ľudí odkázaných na pomoc a solidaritu iných sa nachádzajú aj ľudia so zdravotným znevýhodneným.
Teda tí, ktorí sa pre svoj deficit, nedostatok, chybu nemôžu v danej spoločnosti uplatniť v zdravej súťaži s ľuďmi intaktnými. Zdravotne znevýhodnení tvoria v spoločnosti skupinu, ktorú by sme mohli nazvať aj skupinou so špecifickými potrebami, hlavne v smere pracovnej a spoločenskej integrácie. Spoločenská integrácia zdravotne znevýhodnených je zložitý proces ich adaptácie, hlavne v pracovnom prostredí. Celý tento proces je závislý na dvoch faktoroch. Tým prvým faktorom je subjekt tohto procesu a tým je zdravotne znevýhodnený. Druhým faktorom je objekt procesu, pod týmto obyčajne rozumieme spoločenské a pracovné prostredie. Zdravotne znevýhodnení v procese pracovnej a spoločenskej integrácie vyvíjajú snahy na základe svojich možností a predpokladov a v súťaži s intaktnými a rovnako zdravotne znevýhodnenými hľadajú možnosti svojho vlastného presadenia. Spoločnosť im hlavne cez trh práce poskytuje priestor a stanovuje podmienky pre ich akceptáciu v smere, hlavne ich pracovnej integrácie, ktorej zmyslom je zdravotne znevýhodnených umiestniť na trhu práce, a to v činnostiach, ktoré by dokázali aj napriek svojmu hendikepu vykonávať a tak sa aj materiálne zmáhať.
Zdravotne znevýhodnených možno prirovnať k spoločenským sirotám s relatívne väčšími potrebami na manažovanie vlastného života, ale s podstatne menšími možnosťami si tieto potreby vlastnou prácou aj zadová- žiť. Práve preto sú zdravotne znevýhodnení vhodným objektom cielenej a intenzívnej ochrany zo strany majoritnej spoločnosti. Táto ochrana má aj svoju právnu legislatívnu – papierovú podobu. No nestačí na papier napísať, ako má byť upravený spoločenský vzťah medzi zdravotne znevýhodnenými a zdravými. Je potrebné tomuto vzťahu dať rámec ľudskej solidarity, a to vo všetkých smeroch. Proces takto umocnenej solidarity nazývame odborne inklúzia. Inklúzia je v podstate akceptácie bez výhrad. Zdravotne znevýhodnený nesmie mať pocit spoločenskej neužitočnosti a nesmie byť vylučovaný, kvôli svojmu znevýhodneniu zo žiadnej spoločenskej činnosti realizovanej intaktnými. Nielen rovnosť pred zákonom, ale aj rovnosť v možnostiach spoločenského uplatnenia. Teda nielen ten, ktorý je zdravotne znevýhodnený musí zvažovať svoje možnosti v smere podniknutých spoločenských aktivít (jednou z nich je aj voľba zamestnania), ale aj spoločenská inštitúcia musí všetko urobiť pre to, aby zdravotne znevýhodnený mal zabezpečenú rovnosť šancí v uplatnení, aj keď v realite prostredia veľa krát nerovnakým spôsobom. Hľadať jednotu v rôznosti, dať šancu každému, byť solidárny a ľudský, akceptovať človeka preto, že je človek, zastávať sa nevinných a bezbranných, nebáť sa byť bojovníkom za ľudské práva a istoty pre tých, ktorí si ich nevedia zabezpečiť sami, to je výzva našej súčasnosti a týka sa každého človeka dobrej vôle, ktorý ak chce zlepšiť svet, musí zlepšiť seba. Proces spoločenskej inklúzie aj v oblasti zdravotne znevýhodnených, je procesom ťažkým, náročným a dlho trvajúcim. Je to proces diplomatického boja s tradíciami a predsudkami v rôznych sférach života našej spoločnosti.
V oblasti zdravotne postihnutých je dôležitá predovšetkým ich pracovná inklúzia, kde zohráva podstatnú úlohu tak materiálny príjem, ako aj pocit užitočnosti a spoločenskej utility, zvyšujúcej kvalitu života, tak v materiálnej, ako aj duševnej a duchovnej oblasti. Preto je potrebné, aby zamestnávatelia vytvárali pracovné miesta pred začatím pracovného procesu istých činností a aby tieto miesta boli fixované pre túto populáciu. Aby zamestnávatelia zdravotne znevýhodnených vytvárali pracovné miesta cielene, vzhľadom na rozsah znevýhodnenia a z neho plynúci zostatkový pracovný potenciál a aby štát túto selekciu aj odstupňovane honoroval. Aby sa bral ohľad na zdravotne znevýhodnených a ich sťaženej pracovnej integrácie pri prepúšťaní zo zamestnania. Aby úrady práce mali relevantné informácie o týchto miestach a možnosť kontroly obsadzovania týchto miest. Žiť v súčasnej dobe v našej spoločnosti z čiastočného alebo úplného invalidného dôchodku je nemožné. Riešením by bolo zamestnať zdravotne znevýhodnených ľudí, ktorých schopnosti a zostatkový pracovný potenciál takéto zamestnanie umožňuje. Inštitút pracovnej rehabilitácie, ako jediná organizácia na Slovensku v súčinnosti v spolupráci s úradmi práce vyvíja snahy práve v tejto oblasti. Oblasť sprostredkovaného zamestnania zdravotne znevýhodneným je perspektívnou oblasťou, ktorej opodstatnenie už teraz cítiť v spoločnosti takmer na každom kroku. Aby však efektívne fungovala, potrebuje byť náležite spoločensky ocenená a odborne informovaná a potom sa stane určite jedným z racionálnych nástrojov inklúzie občanov so zdravotným znevýhodnením, čo je jej hlavným cieľom.
S pozdravom, PhDr. Dušan Piršel,
riaditeľ Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím
Mokrohájska 1,
842 40 Bratislava
November 2016
0800 105 707 
