Preč s inštitúciami

PREČ S INŠTITÚCIAMI
Tieto úrady riadia veľké byrokratické aparáty s kopou šéfov a neproduktívnych sekretárok, s množstvom oddelení a tzv. „pracovníkov v teréne“. Tieto aparáty stoja štátnu pokladnicu obrovské sumy peňazí, ktoré „tečú“ z daní daňových poplatníkov, čiže všetkých, ktorí pracujú. Zo skúsenosti asi každý z nás vie, že týchto ´mastodontov´ neriadi snaha riešiť naše problémy ani pomoc zabezpečiť naše potreby (pomôcky atď.) na vedenie normálneho života, ale potreby celkom iného druhu, vrátane rozširovania byrokracie.
Takýmto spôsobom bola rozvinutá opatrovateľská služba, ktorá je „ochotná“ doniesť postihnutému obed domov, či dvakrát do týždňa nakúpiť alebo upratať. Ako objekt moci týchto aparátov nemáme nijakú moc. Inak povedané, kým o nás rozhodujú iní, nemôžeme na tom nič zmeniť. Náš život do posledných detailov kontrolujú a riadia druhí. Darmo budeme na jednej strane žiadať o reformy, revízie zákonov atď., ak ich formulácie prenecháme úradníkom! Tým len sami prispejeme k vytvoreniu byrokratického monopolu na väčšinu našich záležitostí. Ak však chceme získať väčšiu slobodnú voľbu, musíme potláčať vznikajúce alternatívy už existujúcich verejných monopolných služieb.

MOC NAD NAŠIMI ORGANIZÁCIAMI
Dôvodom, prečo sme stále diskriminovaní, prečo nemáme také isté životné podmienky pre život ako ostatní ľudia (prečo napr. nemôžeme ani len prejsť cez cestu ako ostatní) je fakt, že stále nekonáme vo vlastnej veci my sami, t.j. my postihnutí. Ešte stále je veľa občianskych združení, kde vo vedení sedia nepostihnutí ľudia, ktorí nevedia, čo potrebujeme, ani to nemôžu vedieť, pretože neprežili ani minútu nášho života. Tak ako by aj mohli vedieť, aké je byť utláčaný, vždy vzadu, zväčša otočený od hovoriacich - našich rodičov s kompetentnými na úradoch - o nás, za nami...? Tak ako my môžeme o potrebách nepočujúcich, nevidiacich vedieť len čisto teoreticky, ale nikto z nás nevie, aké je to nepočuť, či nevidieť... Tak ani nepostihnutý človek nemôže vedieť zasvätene hovoriť o našich potrebách, t.j. o skutočných potrebách človeka s telesným postihnutím, či na vozíku. 

PREČ S VÍZIOU CHOROBY
Dôvodom, pre ktorí sme v spoločnosti diskriminovaní je aj skutočnosť, že sa odlišujeme od toho, čo sa všeobecne považuje za „normálne“. V našej spoločnosti uznajú a vyhlásia za „chorého“ každého, kto je „iný“ - kto nechodí, nevidí či nepočuje.... Takýto „chorý“ nemusí pracovať, všeobecne sa považuje za práceneschopného a štát mu poskytuje invalidný dôchodok. Okolie na neho prestane klásť akékoľvek nároky a spoločnosť by ho najradšej ani nevidela. Mnohým by nesmierne vyhovovalo, keby sa onen „chorý“ sám stiahol do svojej „ulity“, medzi štyri steny svojho bytu, a najlepšie - doživotne. Presne táto reakcia spoločnosti sa odráža v správaní, lepšie povedané, v postoji voči vlastnému životu u mnohých postihnutých.
Mnohí z nás si už zvykli na to, že nás považujú za „chorých“, presnejšie - menejcenných, a myslia si, že je lepšie nemusieť nič robiť, nechcieť v živote nič dosiahnuť a byť celý život dieťaťom. Ak sa však aj my sami budeme považovať za chorých, sotva presvedčíme ostatných o našom práve na vzdelanie (v bežnej škole), o práve na prácu, cestovanie – bezbariérovým - autobusom bežnej MHD.
Na Slovensku je veľa občianskych zdužení, ktoré združujú občanov so zdravotnými postihnutiami. Niektoré z nich často len upevňujú bezperspektívnu predstavu spoločnosti o nás ako o večných pacientoch. Väčšinou sú založené na báze združení pacientov a ich zakladateľmi sú bývalí funkcionári niekdajšieho (spoločného) Zväzu invalidov. Tieto združenia, ktoré pod stálym vedením zdravých ľudí dodnes nepochopili potreby zdravotne postihnutých, naďalej presadzujú zastaralé formy sociálnych služieb pre postihnutých, ako sú opatrovateľská služba, špeciálna preprava, špeciálne vzdelávanie, vytváranie chránených dielní, atď.. Preto tieto združenia nikdy neboli a ani dnes nie sú účinné v boji za zmenu spoločnosti tak, aby zdravotne postihnutí občania mohli žiť ako ostatní ľudia.

A presne tak aj parlament: ako môže presadzovať naše záujmy, keď v ňom zo súčasných poslancov nie je ani jeden zdravotne postihnutý, čo pre nás znamená, že tam nemáme žiadneho zástupcu? Ak nás budú zastupovať nepostihnutí funkcionári, ak budú za nás na úradoch či akýchkoľvek iných inštitúciách stále hovoriť nepostihnutí, spoločnosť sa len utvrdí v predsudkoch, že sami za seba nedokážeme ani len hovoriť. My sami však potrebujeme vzdelávacie aktivity, pretože väčšina z nás nemá prácu. My, v CSŽ sme dosiahli veľa tým, že sa zastupujeme sami. Keď prídeme niekam na vozíčkoch a informujeme o našich problémoch, všetkým by malo byť jasné, že vieme o čom hovoríme.
Zdroj: www.csz.sk

Apríl 2014