Aj ja som asperger – volám sa Miloš Bahúl a mám 23 rokov. Pochádzam z Repišťa, malej obci pri Banskej Štiavnici.
Vo svojom živote som to nemal jednoduché. Najmä v škole. Po nastúpení do 5. triedy v Hliníku nad Hronom sa mi začali hromadiť problémy.
Počas celej ZŠ sa pri mne vystriedali 3 asistentky – pýtate sa prečo? Vtedy štát nemal na ich výplaty, preto škola získavala financie z Úradu práce. Bolo to strašne málo. Vzhľadom na moju diagnózu mi ich striedanie nerobilo dobre. Nebol ani dostatočne vytvorený systém na vytvorenie vyhovujúcich podmienok pre moje vzdelávanie. Nakoniec to dopadlo tak, že ZŠ som dokončil doma a to z dôvodu, že som neuniesol tlak a zmeny zo všetkých strán a jedného dňa som v škole odpadol. Na tomto základe mi moja ošetrujúca lekárka odporučila ostať doma a pani učiteľka napokon chodila k nám, jedenkrát do týždňa.
Mal som to náročné, pretože som sa cítil troška ukrivdený, lebo som očakával, že bude chodiť asistentka, ktorú som mal veľmi rád. No zvládol som to a po roku a pol som ukončil povinnú školskú dochádzku. Keďže môj zdravotný stav sa nezlepšoval, moja lekárka mi odporučila ostať v domácom prostredí. Teda, od skončenia ZŠ až po mojich 18. rokov som bol doma. Oddychoval som. Bolo mi ako tak dobre. O 4 roky neskôr k nám domov prišla ponuka od riaditeľa DS v Banskej Štiavnici ísť do ich zariadenia. Dlho som rozmýšľal či ísť, ale išla tam pracovať moja sestra, takže som sa rozhodol, že to skúsim. Spočiatku som mal problém chodiť tam, ale neskôr sa to nejako stabilizovalo.
No potom prišlo niečo, o čom sa mi ani nesnívalo – môj mozog sa začal uvoľňovať a postupn som zisťoval o sebe veci, o ktorých som vôbec netušil, že ich dokážem. V mozgu sa mi uvoľňovali aj iné pocity, ale tie už bolo ťažšie dostať pod kontrolu. Trvalo mi to aj niekoľko mesiacov. Cítil som nutkanie na veci, ktoré boli vtedy ešte neuskutočniteľné a nemohol som s tým nič urobiť. Chytal som záchvaty plaču.
A teraz k tým pozitívnym veciam... Raz som v DS povedal, že viem rozprávať príbehy z Gréckej mytológie. Vedúca tak vymyslela, že by som mohol o tom urobiť prezentáciu. Mal som aj predstavu, ako by vyzerala, ale na internete som nenašiel žiadny vhodný obrázok. Nakoniec vznikla takto – za pomoci programu PowerPoint a skicár. „Keď prišla premiéra, všetci proste žasli“! Odvtedy sa prezentáciám venujem dodnes. No už sú to viac prednášky, ktoré pôsobia ako dokumenty so živým komentárom. Všetky vyrábam sám, bez akejkoľvek pomoci. Celý text si viem zapamätať a prečítať z hlavy. Sám tomu nemôžem uveriť, odkiaľ mi to ide. No po čase sa moje fungovanie v DS skončilo, pravdepodobne preto, že som „vypadal zo šablóny“. Spôsobilo mi to bolesť, no snažím sa s tým pracovať a i tak sa posúvať ďalej. Vďaka tejto vôli som tvoril ďalšie prednášky a mohol ich prezentovať žiakom ZŠ a gymnázií. Ukázať im ako „sa to dá“ a snažiť sa v tom, čo ma baví a načo mám talent. Zatiaľ najväčší úspech prišiel v novembri 2016, kedy moju prednášku videli študenti Fakulty Prírodných Vied v BB, za veľkej pomoci môjho homeopata Huberta. Je náročné predstaviť si pre zdravého človeka, aké to je pre aspergera byť stále doma, nechodiť na aktivity do mesta, zúčastniť sa na rôznych akciách.
Na druhej strane, nie všetko, čo chcem, mi moje „JA“ dovolí. Mal som byť súčasťou jedného projektu pre autistov, no vzhľadom na náročnejšie podmienky a myšlienku uvedenú v predchádzajúcej vete, my to bohužiaľ nevyšlo, čo ma veľmi mrzí. Chvalabohu mám aspoň svoj počítač, televízor, hipoterapiu s Lenkou, stretnutia a výlety s Hubertom.Takže napriek zažitiu náročnejších období v mojom živote, som si vďaka svojej vôli pracovať ďalej a samozrejme podpore rodičov, našiel aktivity, ktoré ma bavia, napĺňajú a hlavne pomáhajú spájať sa s okolitým svetom, rozvíjať psychicky aj fyzicky. Už mi bolo dokonca povedané, že moje prednášky sú lepšie než televízia. Za šírenie ich prednášania na školách vďačím aj pani riaditeľke ZŠ z Vyhieň. Sú na rôzne témy ako napr. Egypt, Vesmír, 2. Svetová vojna a pod. Verím, že sú inšpiráciou nielen pre deti a študentov, ale aj pre rodičov. Sú príkladom toho, že sa to dá.
Tento článok som sa rozhodol napísať preto, lebo tieto pocity nesiem v sebe už veľmi dlho. Zároveň chcem vyslať odkaz všetkým deťom, mladým, dospelým aj rodičom, ktorí bojujú s náročnejším osudom, aby sa nedali odradiť. Aby išli za svojim snom.
Miloš Bahúl, Repište
0800 105 707 
