Sezónne chovám ovce, každý rok sú iné. Tento rok som kúpila dvoch baránkov a od manželových rodičov dostala jahničku. Barani kým ovečka nezavítala do našej domácnosti ani békať nevedeli. Zmena prišla práve s ňou. V momente ako ju muž doviezol, začala byť neustále s niečím nespokojná, hlučne komentujúca všetko, s čím nebola stotožnená.
Keď sa oteplilo, vypustila som ich na letný pobyt do susedovie záhrady, kde každý rok pod skalou spávajú a majú výbeh s pravideným kŕmením a pitným režimom.
Chcela by som ich použiť na terapiu s deťmi s autizmom i bez neho, na malé prechádzky a socializovanie v starostlivosti o ne.
Práce je stále veľa a nejako som sa k tomu nemala. Aj ostrihať ich bolo treba, ale veterinár v návale práce tiež nechodil.
Pripravujeme pre deti tábor a tak som jeden večer prišla neskoro a ovce nedostali svoju večernú dávku šrotíku. Boli ticho a už po tme som ich nechcela buntošiť. Napodiv aj ráno boli ticho, čo som už zhodnotila, že niečo tu nesedí. Zbalila som im obľúbené raňajky a ako prvým išla dať jesť. S hrôzou som zistila, že nie sú v ohrade, ale z opačnej strany pri vstupnej bránke do nej. Suseda má malé políčko a pri ňom hrozno.
Rýchlo som za nimi utekala, trpezlivo spásali trávu okolo ohrady. Rýchlo som skontrolovala plodiny na poli, tie boli v poriadku, hrozno spredu tiež. Ale vzadu posledný hroznový krík zožrali „na totálku“. Ostalo len staré drevo. Našťastie na ostatných kríkoch ho bolo ešte dosť. Šupla som ich do ohrady, naložila im jesť, naliala čistej studenej vody. Celý deň som o nich už ani nevedela. To bol štvrtok. Zrejme im to zelené hrozno sadlo, lebo spali až do rána.
Ráno som z okna nakukla, kde sú, prechádzali sa v ohrade a ovca už začala so svojim tradičným vymáhaním. V tom sa zobudil môj syn, ktorý jej húkanie neznáša, tak som sa najprv musela postarať o neho. Trvalo to aj s prípravou jedla 20 minút.
Vyjdem von a milé ovce ušli popod plot na druhú stranu za ohradou a spásali divokú náletovú burinu pod orechom. Keďže je to priamo pri ceste a málokto dodržuje tridsiatku v dedine, pomaly som s vandličkou plnou šrotu lákala ovčiu trojicu k sebe a previedla domov do záhrady, kde som ich zavrela do chlieva.
Vytočili ma svojou ovčou drzosťou a vynaliezavosťou, ako ubziknúť z ohrady.
V piatok s mojim synom nacvičujem praktické zručnosti v domácom prostredí, spoločne upratujeme, odpútala som svoju pozornosť činnosťou od zatiaľ neriešiteľnej situácie aktívnou prácou s ním.
Počas aktivít ma napadlo znova zavolať veterinárovi, či by ich neprišiel ostrihať, nakoľko sú v chlieve. Nedvíhal. Po dlhšej chvíli zavolal naspäť. Bol si vedomý, že už dávnejšie som mu kvôli strihaniu volala a s dobrou správou, že dnes sa zastaví som skonštatovala, že to tie ovce asi vedeli. Tak aj bolo, prišiel a milé ovečky ostrihal, odčervil, kúpila som hneď lieky aj pre mačky a psa, aby nezávideli.
V hlave mi skrsla myšlienka, že by ovečkám celkom prospela rekreácia na našej záhrade pod cintorínom. Kuleha je, že tam nemôžu spať, lebo nemajú prístrešok. A nerada by som nimi prilákala dnes tak populárne zvieratko, ako je medveď. Vyviezla som im podvečer vaničku na vodu s bandaskou vody.
Na ďalší deň ráno som ich tam odšikovala, boli celé natešené, keď zbadali tú obrovskú plochu. Rozlúčila som sa s nimi, skontrolovala spodnú bránu, či je pevne zavretá, po skúsenostiach s nimi, potrebovali by proti úteku asi Alkatraz. Všetko vyzeralo ok a išla som po svojom.
Večer okolo šiestej som išla po ne. Spodnou bránou od priehradky som vošla do záhrady. Prvé, čo mi udrelo do očí bol sud na pálenie konárov a lístia. Pôvodne bol hore pri chate, teraz bol opretý o jabloň. Keď ma zočili zbehli natešene dole kopcom. Z bielych ovečiek , čerstvo vystrihaných, boli čierni Luciferi. Zrejme sa pchali do suda a ten sa s nimi zgúľal dole brehom.
Teraz ich vodím ráno na záhradu a večer zvádzam dolu. Robím niečo aj pre seba. Mám chvíľu času kedy sa učím ich vodiť na vôdzke a pripravujem na stretnutie s deťmi. Musím si síce privstať, ale ráno v lete má svoje farby, zvuky a atmosféru. Chôdza ako jeden z po- trebných pohybov človeka má svoj čas v mojom novom systéme. Ovce ma učia pokoju, i keď si niekedy pošomrem hlavne na oveč- ku. Lebo svojou všetečnou zvedavosťou mi stále omoce vôdzkou baranov. Ako v živote :). Aj my ženy sme niekedy podobné.
M. Helexová
0800 105 707 
