Svet komunikácie cez úsmevy, pocity, gestá

Andrejko bol zdravé a  inteligentné dieťa. A „potom“ došlo k tej fatálnej zmene. Mal svoj „tichý svet“. A bolo pre mňa veľmi ťažké vtiahnuť ho do „toho nášho“. V prvom rade som sa musela naučiť pochopiť ten jeho svet – svet komunikácie cez úsmevy, pocity, gestá... Byť naladená na všetku tú komunikáciu bez slov. Vyžaduje si to však, aby sa do  toho človek vložil celý – do  poslednej bunky. Spočiatku som zháňala najlepších špecialistov a terapie doma i v zahraničí.
A ani raz mi nenapadlo zastaviť sa a  zamyslieť, či je to naozaj to, čo Andrejko potrebuje. Čo tak mať aspoň trošku rešpektu k vlastnému dieťaťu a spýtať sa ho? No pravda, autistu sa len ťažko spýtate... Ale jeho očká, keď som s ním a nervujeme sa kvôli učeniu, obliekaniu a iným starostiam sú jasnou odpoveďou. Andrejko potrebuje celou svojou bytosťou mňa!!! Teda mamu prítomnú nielen telom, ale aj duchom!!! A  ako mama postihnutého dieťaťa chcem pomôcť, poradiť všetkým, ktorých sa táto problematika bytostne dotýka. Takže asi takto...

V  prvom rade treba začať od seba...
Je potrebné:
» Uvedomiť si, že každý úspech, či už veľký alebo malý začína vo Vašej mysli...
» Uvedomiť si a precítiť to, čo človek v sebe potláča...
» Uvedomiť si, že aj postihnutý človek môže byť šťastný, môže mať radosť zo života...
» Uvedomiť si, že budúcnosť Vášho dieťaťa je len a len vo Vašich rukách... Sústreďte sa preto na „to“, čo chcete dosiahnuť. Neorientujte svoju pozornosť na  negatívne stránky svojej situácie, ale zamerajte sa radšej na jej riešenie. Stanovte si reálne ciele.
» Uvedomiť si, že staré metódy výchovy a  vzdelávania u  týchto detí nemajú vôbec žiaden účinok, a  tým sa celá situácia veľmi často komplikuje.
» Uvedomiť si, že autisti sú ľudia, ktorí žijú práve v tejto chvíli, na tomto mieste. Sú veľmi reálni, všetko berú doslovne a konkrétne.
Jediná výchovná cesta spočíva v tom, že im ukážeme my - rodičia ako majú veci správne „vyzerať “!!!
Jednoducho povedané „držať“ ich vo výchove pevne za ruku. To vy – rodičia - a nie učitelia, vychovávatelia, špeciálni pedagógovia, psychológovia a iní špecialisti musíte svoje deti naučiť: ako správne jesť, ako správne piť, ako správne dodržiavať základnú hygienu, ako správne spať, ako správne... Veď predsa nemôžete očakávať, že Vaše dieťa bude konzumovať ovocie a zeleninu, keď ju Vy sami nekonzumujete. Veď nemôžete očakávať, že Vaše dieťa bude piť zdravé bylinné čaje, keď Vy sami pijete nekvalitné ochutené nápoje, džúsy atď. Nemôžete očakávať, že Vaše dieťa bude dodržiavať hygienu, ak ju Vy sami nedodržiavate. Pri tomto bode sa pozastavím (tie dva predchádzajúce hádam nepotrebujú žiaden komentár), pretože naozaj existujú autistické deti, ktorým prináša čo i len kvapka vody veľký stres. Ale verím, že prostredníctvom hry to určite zvládnete. Pretože hra je najlepší spôsob, ako úzkosť dieťaťa zo všetkého, čo súvisí s vodou, kúpaním, umývaním atď. ... prelomiť. Nemôžete očakávať, že Vaše dieťa bude pokojne zaspávať, keď ho počas dňa nakŕmite ne/zdravými potravinami a tekutinami, vystavíte stresovým situáciám atď. Dieťaťu či už zdravému alebo hendikepovanému je potrebné vytvoriť ideálne podmienky na „dobrý“ spánok. Niektoré autistické deti doslovne hystericky reagujú na určité zvuky, pachy, textílie, farby... A je jednoducho nevyhnutné uvedomiť si, čo je pre Vaše dieťa dobré a čo nie.
» Pokúsiť sa nájsť spôsob, ako odomknúť ľudský potenciál v tomto malom ľudskom telíčku a namiesto metód strachu a príkazov dávať deťom totálnu voľnosť pri objavovaní sveta.
Držať sa zásady: „počujem – zabudnem, uvidím – zapamätám si, uchopím a pochopím“!!! To v preklade pre rodiča znamená - systematické vytvorenie učebného plánu aj s učebnými pomôckami (o tomto bode by som mohla napísať celý román.) Nech už sa rozhodnete v oblasti vzdelávania svojich detí akokoľvek, nezabúdajte na  pravú podstatu života!!!
Veď hádam okrem človeka celé tvorstvo vie, že základným životným cieľom je radovať sa zo života... A po týchto „galejách“ mi pripadá všetko také smiešne, počínajúc naším primitívnym školstvom a končiac úbohým zdravotníctvom.
Veď posúďte sami... Chodíme do školy, aby sme získali dobrú prácu. Potom musíme do úmoru pracovať, aby sme mali peniaze a aký – taký životný štandard, no a v budúcnosti dôchodok.
Ale čo potom máme zo života? Pretože škola a  práca, teda aspoň pre mňa život nepredstavujú. Život by mal byť skrátka čas krásne strávený, čas, keď sme šťastní... a v mojom prípade je to čas strávený s mojím milovaným synom.

Takže maminky, autizmus je príležitosť, ktorú nám poskytol život!!!

-Veronika