Po dvoch týždňoch však Martuška kamarátke Inke pri telefonáte , dohadujúc aj jej intervenciu v smere k rodičom, spomenula, že potrebujeme na prácu s deťmi aspoň tri miestnosti. Keď mi to Inka povedala prešiel ma mráz po chrbte. Peňazí málo a prenajať niekde chatu, riadny problém. Celú noc mi to behalo hlavou a pri relaxácii, ktorú si robím každý večer som definitívne odpadla, teda zaspala. Ráno som sa zobudila omotaná káblikmi zo slúchatiek. Keďže v nedeľu je dopoludnie venované príprave jedla, začala som sa aj pri tejto aktivite zamýšľať, kam to s tými deťmi pôjdeme , keď nárok na priestor je zložitejší. Trošku ma pri pesničke čas odviedol do mladosti, keď sme s mužom ani netušili, že raz budeme svoj život dávať do služby autizmu. Zrazu som si spomenula na starú dreveničku po starých rodičoch môjho muža, na ktorú sme chodili za slobodna. Už roky je opustená a je ďaleko od ľudí, aspoň vtedy bola, pod horou v tichu starých orechov.
Nadšene som túto správu oznámila môjmu mužovi , ktorý mi len odvetil, či si viem vôbec predstaviť v akom stave to asi vyzerá po dvanástich rokoch?Hneď za horúca, keď som bola u jeho rodičov v pondelok, som sa svokra opýtala samozrejme po informácii, čo hodláme pre deti realizovať, či by to bolo možné? On odvetil, že áno. V stredu poobede spolu s Inkou a otcom sme sa vydali na cestu , ktorú som absolvovala často už s mojím dnešným manželom na bicykli , či pešo. Dnes už autom a skutočne všetko bolo zmenené. Chalupa už nebola pod korunami starých orechov, dom pod ňou už nie prázdny, ale obývaný.
Po otvorení starých drevených dverí ma ovanula stará známa vôňa minulosti. Keďže do chaty chodievali pred tým mladí chalani, rozbúrení , aj tak to tu vyzeralo. Prach zachodené koberce, pavučinky na stenách, nábytok zaprášený , ale nič také hrozné , čo by sme my baby nedokázali v krátkej dobe zmeniť na útulné, príjemné miesto na terapiu. Pod domom bola taká letná kuchyňa s veľkou murovanou pecou, zeleným dreveným kuchynským nábytkom, tak to bolo pred 12 rokmi, keď sme tam umývali okná, po odomknutí dverí to už nebola pravda. Všetko rozhrýzol zub času, kované časti na peci objedla hrdza a nábytok rozobrali nie len červotoče, ale aj kradmá ruka kohosi. Tu som si uvedomila koľko sa toho zmenilo za tak dlhý čas. Martin vyrástol, pekné prostredie sa zmenilo , v niektorých prípadoch na nepoznanie. Človek žije prirýchlo a veci okolo sa menia a nie len tie, aj my.
Preto považujem pripravovanú aktivitu, ako novú možnosť pre tento priestor na znovuzrodenie. Aj v mojej mysli sa objavil ako vyššie vedomie, ktoré si vypýtalo novú možnosť pomôcť nám pri realizácii muzikoterapie.
Ostáva nám umyť a upratať a vrátiť život tam ,kde sa zdá už dlho čaká domček na nového ducha.
V sobotu 10.10.2015 sme chystali priestor v starej dreveničke, kde sa bude konať muzikokepm budúci víkend. Dúfame, že počasie bude milosrdné a podmienky priaznivé. Dobrovoľnícky a so srdiečkom pre dobrú vec, v družnom plánovaní budúcnosti akcií a možností pre deti, sme obetovali niečo z nás. Budúci víkend bude pilotný, odskúšame podmienky a možnosti kempu pre naše detská a aj nás rodičov. Robíme to pre naše deti a chceme aj Vás ostatných rodičov vyzvať, aby ste začali rozmýšľať nad možnosťami spojiť vaše schopnosti s tými našimi, nečakajte, že niekto z dobrej vôle niečo pre naše deti urobí, urobí , ale s vidinou osobného zabezpečenia. Milí rodičia začnite od seba a začnite spolu s nami vytvárať niečo nové, iným spôsobom. Riešenia dnešných ľudí, nie sú pre nás.
Naše deti majú svoje špecifické potreby a vy rodičia, ktorí ste autizmus svojich detí prijali , ste spôsobilí konať zázraky. Nechajte sa inšpirovať a nasledujte naše kroky.
Majka, Miriam a Ivka a náš neviditeľný Vladimír a malý Maťo, ktorí nám pomáhali
SPOSA BB.
0800 105 707 
