Syn mi sedí v lone, mojimi nohami zomknem jeho nohy, jedným ramenom mu objímam telíčko a mocne držím jednu ručičku, kým druhým si tisnem jeho hlávku k hrudi. Jediné, čo z tohto klbka končatín voľne trčí, je jedna malá ruka, s ktorou zápasia dve zdravotníčky. So silou zúrivého býka sa dieťa v mojom náručí vzpína, krúti, kope. Gúľa očami, nahlas kričí a plače. Dve ženy sa snažia udržať jeho ruku nehybnú. Keď sa im to konečne podarí, skúsená lekárka ihneď zasunie ihlu do žily. Chlácholím syna, že už je dobre. Z toľkého stískania ale krvička ledva tečie, iba kvapká, čochvíľa sa začne zrážať. Ruku mu povoliť nemožno, okamžite by ňou začal mávať okolo seba aj so zapichnutou ihlou.
Preto si všetky tri opakujeme to isté dookola - mantra pre túto chvíľu znie: „Ešte pár kvapiek, ešte trošku, ešte pár kvapiek, ešte trošku...“ Z býčích zápasov odchádzame všetci štyria úplne spotení. Samotný zákrok na zubnom oddelení - odhliadnuc od záťaže, akou je na malé detské telíčko celková anestéza - je rýchly a nekomplikovaný. Personál na tejto klinike je veľmi milý, nie sme tam prvýkrát. Ráno si syna v náručí prinesiem až k dverám operačky, na pooperačnej izbe počkám, kým mi ho polospiaceho dovezú a pred obedom sme už aj doma.
Tentoraz však nastali pri preberaní z narkózy komplikáciie. „To sa takýmto deťom stáva. Radšej ho dáme na JIS-ku.“ To znamená pavilón, na ktorom som so synom bola počas prvého roku jeho života 3x hospitalizovaná - hrozné zážitky z hrozného prostredia. Odvtedy oddelenie č. 14/2 krásne prerobili - videla som to pred takmer štyrmi rokmi. Mladší syn bol vtedy len pár mesačný a staršieho „pre istotu“ po zákroku v narkóze previezli na onú JIS-ku. S mladším synom som tam za ním nemohla. Až neskôr, keď štafetu pri kočiari vonku pred pavilónom prevzala babka. Pred presklenými dverami ma celú „vydezinfikovali“ a vpustili do veľkej miestnosti plnej postieľok, na ktoré bol výhľad od veľkého okrúhleho pultu. Za ním sestry a lekárky. Bolo ich len pár a kmitali hore-dolu ako včely v úli. Príliš veľa roboty a príliš málo personálu. Zúfalý plač môjho syna zrýchľoval moje kroky a miestnosťou som takmer preletela. Odkryla som perinku a našla svoje dieťa pripútané k posteli koženými popruhmi.
Z tohto pohľadu som sa spamätávala veľmi dlho. Odviazala som ho a vzala do náručia. Silno ma objímajúc okamžite zaspal. Ostať pri dieťati nebolo samozrejmosťou, rodičia museli často opúšťať priestor, to znamenalo, že som musela odísť a nechať tam syna samého. Niekto ho zas priviazal remeňmi o posteľ, a moju dušu pribil na kríž. Žiadne informácie, žiadny záchytný bod, len hŕstka nervóznych a priveľmi vyťažených zdravotníkov a rovnaká hŕstka nešťastných a zmätených rodičov. Preto, keď mi anesteziologička so stomatologičkou vravia, že syna vezú na JIS-ku, cítim, ako blednem a do očí sa mi neovládateľne valia slzy.
Všemožne ich potláčam, odpovedám na otázky doktorky, beriem synove papučky a už aj kráčam za posteľou na kolieskach do vedľajšieho pavilónu. Pri vstupe na mnou obávanú JIS-ku hneď cítim, že niečo sa zmenilo. Priestor ten istý aj niektoré známe tváre z personálu, ale niečo je iné. Atmosféra. Milé sestry, milé lekárky, milý prístup. „Počkajte tu, mamička, nebojte sa, hneď budete môcť ísť dnu.“ Skutočne to je len okamih a už sedím pri synovej postieľke. Nielenže môžem. Priam musím. Prítomnosť rodiča pri dieťati je žiadaná. Mladučká pani doktorka, ktorá nás má na starosti, prichádza ku mne a dopodrobna mi všetko vysvetľuje. Krásny zázrak. O chvíľu „prichádza röntgen“ - milá mladá dáma tlačí stroj na kolieskach prezlečený za žirafu a láskavým tónom sa prihovára môjmu synovi. Ten - zmätený z narkózy a nového prostredia - na ňu nedôverčivo zazerá z postieľky.
Na chvíľu ho zboku priľahnem, aby hrudníček ostal nezakrytý, žirafa na nás vyšle potrebnú dávku rádioaktívneho žiarenia a zas spolu s usmievavou dámou odchádzajú. Výsledok tohto vyšetrenia mi prichádza doktorka zakrátko oznámiť: na pľúckach je nález, syn musí užívať antibiotiká a nechajú si nás tu až do druhého dňa. Pri chlapčekovi môžem ostať dlho do noci, kým nezaspí, a potom zas ráno zavčasu môžem prísť späť. S týmto ďalším krásnym zázrakom som spokojná, je to v danej situácii to najlepšie možné riešenie.
Syn sa medzitým vytrvalo snaží zbaviť kanyly v ruke, a tak ho kadejako zabávam. Je pokojný, postupne si líha a spí. Túto kratučkú chvíľu využijem na obed - na lavičke pred pavilónom zjem pár jabĺk a kúsok koláča. Po návrate dovnútra vidím syna veselo sa bavkajúceho na posteli a sestričku sediacu pri ňom na stoličke. Vraj roztvoril oči, sotva sa za mnou zavreli dvere a pokúšal sa dostať preč z postele. A hneď mi aj oznamuje, že takéto niečo nemôžu riskovať v noci, keď by som bola preč, personálu toľko nemajú, aby jedna sestra pri ňom celú noc sedela, a preto nás dajú na samostatnú izbu. Zázrak tretí. Moja radosť prší na sestričku ako dážď z kvitnúcich májových čerešní. Do piatich minút sme už aj so synčekom na samostatnej izbe, ktorá len stojanmi na infúziu pripomína nemocnicu. Pestrá maľba s rozprávkovým motívom na stene. Moderná a pohodlná posteľ s dreveným nočným stolíkom, detská postieľka s peknými bočnicami, žiadne mreže. Veľký televízor, stôl a stolička, samostatná kúpeľňa so sprchovacím kútom a WC. Nebyť hadičky z infúzie a kábla z oximetra, ktoré z môjho syna trčia, cítili by sme sa ako v hoteli. Prichádza iná sestrička a vraví: „Ja vás tu budem mať na starosti. Nepotrebujete niečo?“ Iba sa na ňu zoširoka usmievam neschopná odpovede. „Čokoľvek budete potrebovať, zavolajte ma, prídem.“ Toto-je-neuveriteľné! Na tomto oddelení sa stal zázrak. S vďakou to prijímam a pramálo mi prekáža fakt, že takmer celú noc buntošíme, lebo syn je po narkóze veľmi rozrušený, alebo že okrem likvidovania kanyly v ruke je jeho najväčšou zábavou pýtať sa do peknej detskej postieľky, tam chvíľu posedieť a pýtať sa zas von. A toto stále dokola. Bola by to zábava aj pre mňa, keby postieľka nebola vo výške môjho pása. Zdvihnúť 7-ročné dieťa, vyložiť ho hore, zložiť dolu. Vyložiť hore, zložiť dolu. No čo už, aj za zázraky sa platí. Na druhý deň dostávam na výber, či chceme ísť domov už pred obedom alebo až po ňom. „Však ostaňte do obeda, v pokoji sa najedzte, istotne nemáte doma nič navarené, keď ste od včera rána stále tu. A potom po obede môžete odísť. Nechcete kávu?“ Domov so synom odchádzam duševne levitujúc meter nad zemou. Neboli sme v nemocnici. Boli sme s krajine zázrakov. Volá sa „štrnásť-dva“.
Pavla Somorová
0800 105 707 
