Pokračovali sme v ŠZŠ na Kollárovej, kde pracovali s koňmi, deti doprevádzala terapeutka Zinka. Stále to bolo o nevyspytateľnom správaní nášho dieťaťa a z toho vyplývajúceho strachu o Maťa z mojej strany, keď bol na chrbte vysokého koňa.
Po istom čase sme vďaka OZ Nožička mohli navštevovať hipoterapiu v Badíne. Minulý rok to bolo fakt ťažké a načas sme si dali prestávku. Vo vnútri ma to ako matku zožieralo, iné deti to zvládajú v pohode, tešia sa a môj synátor nie a nie ustúpiť od svojich nepodarených zlozvykov a návykov, stereotypu pri jazde na koni.
Tieto prázdniny ma Janka Vigašová dotlačila, aby sme to znovu skúsili a čuduj sa svete, Martin sa po krátkej dobe naučil sedieť na koni bez kričania a hádzania sa na jeho chrbte ako na pohovke.
Pri posledných troch terapiách som postrehla, že už ho nedržím kŕčovito za nohu a malý sa drží pevne a zvláda aj situácie, keď sa šúcha z koníkovho chrbta neželaným smerom. Zakaždým sa pekne vytiahne. Posledne sa koník trošku zľakol okoloidúceho auta a pridal do kroku. No Maťko z jeho chrbta nespadol, ale intuitívne sa pevne chytil držiaka na popruhu. Pud sebazáchovy, ktorý predtým u neho nebol takmer žiadny, je konečne podmienený okolnosťami ohrozenia jeho osoby. Tento okamih ma potešil. Obrovský pokrok za dva mesiace.
Ďalším posunom, ktorý pripisujem hipoterapii, je aj fakt, že sa pri jazde na koníkovi naučil sledovať okolie a nie sú to len jeho vzorce a prehnané reakcie na dvere a okná, ale aj všímanie si dievčat, ktoré jazdia vo výbehu na koňoch. Sledovala som, ako ich pozoruje a aj koníky, ktoré ich na slovo počúvali.
Martin pomaly, ale isto vychádza zo svojho stereotypu a hipoterapia mu v tom pomáha. Tŕnistá cesta k týmto, pre niekoho malým, pokrokom bola plná nervov, strachu a vlastných pochybností. Mňa ako matku Martin naučil, čo znamená slovo trpezlivosť a aj to, koľko jej mám. Odmena za veľmi ťažké chvíle pochybností a sebaobviňovania bola tieto prázdniny korunovaná odmenou v podobe pokrokov, ktoré sme spolu dokázali. Autizmus je o prekonávaní vecí, ktoré sa na začiatku skutočne javia ako neprekonateľné, ale tie bariéry okolo nás nie sú v skutočnosti také veľké, ako tie, ktoré máme v sebe.
Týmto by som chcela rodičom detí s autizmom odkázať, že všetko sa dá prekonať, len sa nevzdávajte. Vaše deti vás budú skúšať do nepríčetnosti, ale ak to s nimi ustojíte, odmenia vás, verte mi, viem, o čom píšem, mám to odžité a píšem o tom, čo sme dokázali – spolu s Maťkom
0800 105 707 
