Po obede som zatelefonovala majiteľke koní, či terapia s koníkom bude. „U nás prestáva pršať“, oznámila mi a pozrúc z okna kuchyne, som zistila, že aj vonku pred domom dážď ustal. Poprosila som švagrinku o pršiplášť „pre istotu“, ktorý bol v červenej farbe s Mickey Mouse-om a autom sme vyrazili vpred. V priebehu cesty nás sem - tam trafila nejaká zablúdená dažďová kvapka.
Ku koníkom sme prišli prví a mladá slečna sa potešila našej prítomnosti.
Maťka som vysadila na koníka Fionku a snažila som sa ísť tradične popri jej boku, strážiac malého, aby nerobil hlúposti. Jeden, dva a ešte pár krokov v rozmočenom piesku mi ukázalo, že táto cesta dnes popri koníkovi viesť nebude a ja budem musieť vložiť dôveru do rúk malého Maťka, ktorý na koníkovi bude jazdiť v sprievode slečny sám.
Postavila som sa na okraj jazdiarne a konverzujúc s mladou ošetrovateľkou koní, som sledovala dvadsať minút samostatnosti môjho syna s autizmom, ktorý to ustál bez akýchkoľvek problémov, sám. A tak si môžem po tejto skúsenosti povedať, že nabudúce, už za pekného počasia, si sadnem na lavičku a môžem sa s pokojom kochať na koníky. S dôverou, že Maťko už zvláda ďalší level a je schopný túto aktivitu absolvovať bez môjho strachu. Niekedy okolnosti života sú režírované tak, aby sa naše obavy s malým donútením „nepriaznivých“ okolností rozpustili a presvedčili nás, že veci fungujú aj bez našej úzkostlivej prítomnosti.
Mária Helexová
0800 105 707 
