autizmus

My už nemôžeme ísť cestami, ktoré sú vyšliapané dnešným systémom. Ak chodíte do  hôr, možno poznáte hlboké rozorané cesty, ktoré traktormi vyhĺbili lesní robotníci pri ťažbe dreva. Aj o tých sa dá povedať, že sú vyšliapané, ale už veľmi ťažko schodné. Tak je to aj s tými, ktoré sú prešliapané dnešným prevažne neurotypickým človekom. Sú schodné „len“ pre neho. Nie pre rodiny s dieťaťom s autizmom. Ľudia s  autizmom inak myslia, inak reagujú a mnohí majú jemnejšie zmyslové vnímanie ako my.

Môžeme byť aj my, rodičia týchto detí neurotipickí, alebo sme už niečo medzi tým? Len sa bojíme priznať to vo svete, ktorý je zdeformovaný normami, zákonitosťami, predpismi a  zákonmi, ktoré slúžia len na  to, že nás ovládajú. Všetko so všetkým súvisí. Na mojej poučnej etape od narodenia môjho syna som prešla z  fázy hľadania vinníka k fáze prijatia toho, že všetko je predurčené osudom, ktorý žiaľ nezmeníme, ale zmenou prijatia osudu a hľadania zmyslu v ňom sa časom zmení tá bolesť a bezradnosť na svetlo na  druhom brehu.

Moja osobná skúsenosť a poznanie. Keď po 11 rokoch začnete stretávať ľudí, ktorých ste sa báli a považovali ste ich za strojcov vášho nešťastia a zistíte, že sú obyčajní a rovnako zraniteľní ako vy a za tie roky prešli tiež svojou cestou poznania. Pochopila som jedno, zmenou prístupu k môjmu životu sa aj tí ľudia zmenili? Alebo to, čo už teraz zo mňa ide, mení ich prístup ku mne? Alebo od nášho stretnutia prešli vlastnou bolestnou cestou, ktorú si svojím prístupom k životu vypýtali?
Pochopila som, že všetko sa mení, nie hneď, ale časom a slová, že čas zahojí všetky rany, platia. Musíme v tej liečbe začať od seba. Ak pomôžeme sebe, pomôžeme našim deťom, oni nás potrebujú zdatných a psychicky vyrovnaných. Všetci sme zranení, ale nie sme bezmocní, len si to musíme priznať a potom sa obzrieť okolo seba, či sme naozaj na  to sami. Odborná pomoc je jedna vec, ale to, aby sme vedeli pomenovať poznaním svojho dieťaťa, čo je pre neho vzhľadom na jeho potreby vhodné, je naša vec.

A  my rodičia sa musíme zapájať aktívne do procesu a prijať pomoc ľudí, ktorí nám chcú pomôcť, ale tiež to nedokážu urobiť za  jedno sedenie a za nás. Pracovať s človekom je ťažké, aj učitelia, lekári, špeciálni pedagógovia, terapeuti sú len ľudia, podliehajú rovnakým výkyvom nálad ako my a na množstvo zranených duší je ich málo. Podporujme sa navzájom a robme veci inak, nehľadajme to zlé, ale skúsme z našich skúseností urobiť niečo jedinečné a liečivé. Kedysi pred vyše dvadsiatimi rokmi sme na námestiach kričali „v jednote je sila“, žiaľ, boli to len dobre vybrané slová na  zvýšenie sily davu a niečieho zámeru, ktorý ostal len pri slovách. Nevieme sa zjednotiť, ale naše deti nás to časom naučia. Bude ich stále viac a my už nebudeme mať na výber. Nenechajme to dospieť až tak ďaleko! Počúvajme ich! Pomôžme im, aj sebe! Je to na všetkých, ktorí sme dostali to pozvanie a nebojme sa na tú výzvu reagovať, život je prikrátky na váhanie.
Mária Helexová

Február 2015